Dnešné evanjelium pripomína Ježišov krst. Ježiš sa dal pokrstiť Jánovi s mnohými ďalšími ľuďmi, ktorí túžili po zmene k lepšiemu vo svojom živote i spoločnosti. Na rozdiel od ostatných mal Ježiš osobitnú skúsenosť s Bohom. Precítil, že Boh ho miluje. Prvé čítanie zo Starého zákona prináša slová proroka Izaiáša, ktoré sme počuli už v advente. Prorok ohlasoval potešenie a vyslobodenie svojho národa z otroctva. Vyslobodí ho Boh, ktorý je silný oproti zlým, a súčasne nežný k ľuďom trpiacim. Je ako dobrý pastier k svojim ovečkám. O záchrane, o vyslobodení, hovorí aj druhé čítanie. Pripomína, že zachránení nebudeme pre svoje dobré skutky, ale „vykúpaním“ sa v milosti, v láske Božej.
Homília
Dnešnou nedeľou sme sa dostali na koniec vianočného obdobia. V kostoloch ešte nejaký čas zostane vianočná výzdoba a betlehemy, ale liturgia cirkvi už od malého Ježiška prešla k dospelému Ježišovi. Prvou udalosťou, ktorú evanjeliá zaznamenávajú z Ježišovho dospelého života, je jeho krst.
Lukášovo evanjelium o tejto udalosti informuje jednoducho a zároveň vznešene. Z vonkajšieho pohľadu je to jednoduché: „Keď sa všetok ľud dával krstiť, bol pokrstený aj Ježiš.“ Ale potom je tu vznešený pohľad z vnútra, priamo z Ježišovej modlitby: „Keď sa Ježiš modlil, otvorilo sa nebo, zostúpil na neho Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznel hlas: Ty si môj milovaný Syn.“ Že sa dal Ježiš Jánovi pokrstiť, videli všetci, ale udialo sa to bez väčšej pozornosti. Ježiš ešte nebol známy vo verejnosti. Otvorené nebo, holubica ako symbol Ducha Svätého a Boží hlas s najväčšou pravdepodobnosťou ani neboli určené pre verejnosť. Tieto úkazy patrili do Ježišovej modlitby, do jeho vnútornej skúsenosti.
Keď počúvame o Ježišovom krste, asi väčšina z nás si to predstaví ako krstenie, ktoré poznáme z našej cirkvi. Málokto si uvedomí, že išlo o niečo celkom iné ako v prípade nášho krstu. Ján Krstiteľ napokon sám o tom svojom krstení hovoril zľahčujúco: Ja krstím vodou, je to len voda. O krste, ktorý mal priniesť Ježiš, však hovoril celkom inak: Bude to krst Duchom Svätým a ohňom.
Ako bol vlastne Ježiš pokrstený? Správna odpoveď je, že jedným aj druhým krstom. Od Jána vodou a od Boha Duchom Svätým. Ak sa pýtame, čo pre Ježiša značilo byť pokrstený vodou, musíme vnímať vtedajšie okolnosti. O verejnom pôsobení Jána Krstiteľa sme počúvali najmä v advente. Vieme, že Ján začal pri Jordáne ohlasovať pokánie, nápravu života, že kritizoval náboženské a spoločenské pomery a že varoval pred Božím súdom, ktorý bude pôsobiť ako sekera a spaľujúci oheň. Nedávno som čítal zaujímavé vysvetlenie, prečo Ján krstil vodou. On hlásal Boží súd ako oheň, ale čím sa hasí oheň? Vodou. Preto mal Ján ponárať ľudí do vody, aby sa naznačilo, že títo ľudia chcú napraviť spoločnosť, chcú robiť pokánie, chcú uhasiť Boží hnev. Zdieľal Ježiš túto Jánovu predstavu o Božom hneve? Vieme, že nie. Ale súhlasil s Jánom, že treba zmenu, že treba sa zmeniť, že sa patrí podporiť hnutie na obnovu spoločnosti. A najmä, že tú obnovu netreba očakávať od vedúcich osobností sveta (či už z politiky alebo náboženstva), ale od spolupráce s Bohom.
Čo značí spolupracovať s Bohom? Veľkňazi, zákonníci a väčšina farizejov si mysleli, že je dôležité zachovať všetky rituálne a morálne predpisy, podľa tých predpisov sa modliť, prinášať obety i obradne sa umývať. Ján Krstiteľ vo výklade toho, čo robiť, nadväzoval viac na prorokov, ktorí oproti vonkajším náboženským a morálnym pravidlám zdôrazňovali sociálnu spravodlivosť a súcit s trpiacimi. Ježiš v porovnaní s Jánom šiel ešte ďalej. Z prorokov si vyberal najmä výpovede, ktoré predstavovali Boha ako láskavého otca a dobrého pastiera. Ako toho, ktorý ide prvý v ústrety, ako toho, čo hľadá stratenú ovečku, kým ju nenájde. Ježiš nevidel Boží súd v priloženej sekere a spaľujúcom ohni pre hriešnikov. Ježiš ten súd videl v ponuke Božej lásky, ktorú možno prijať, ale aj odmietnuť. A nechápal to iba duchovne, teoreticky. Ježiš videl svoje poslanie v tom, aby tejto Božej láske dal dnes, tu a teraz, podobu liečivého dotyku, uzdravujúceho objatia, láskavého pohľadu, stolovania s hriešnikmi a mýtnikmi, trvalého vzťahu, na ktorý sa možno spoľahnúť. Ježiš vedel, že niektorí ľudia sa polepšia takpovediac zo strachu, že nechcú byť potrestaní. Ale predovšetkým veril v skutočnú zmenu, ktorá príde až vtedy, keď si prestaneme zakladať na sebe a prijmeme Boha za svojho otca a dobrého pastiera a v Ježišovi za brata a verného priateľa. Kým sa teda Ján nazdával – samozrejme, obrazne povedané –, že Boží hnev treba hasiť vodou, Ježiš vedel, že naše zlo a náš smútok sa liečia iba láskou. Vzťahom lásky, v ktorom sa poďakujeme Bohu za oslovenie: Si moja milovaná, si môj milovaný.
Včera, 11. januára 2025, bola vo Vatikáne prvá jubilejná audiencia pre pútnikov. Pápež František ich nazval pútnikmi nádeje. „Ako my dnes prechádzame Sv. bránou, tak Ján navrhoval prekročiť rieku Jordán a vstúpiť do zasľúbenej zeme ako kedysi Jozue. Ján navrhoval začať znovu, znovu získať túto zem, ako po prvý raz.“ František zdôraznil: „To je to slovo – začať znovu.“ A všetkých vyzval, aby zvolali: Ricominciare (začať znovu)! Na tej audiencii boli aj priatelia z nášho kostola. Určite aj oni volali: Začať znovu. Keď sa vrátia, tešíme sa, ako nám o svojich zážitkoch porozprávajú.
Pripomíname si dnes Ježišov krst i náš krst. Pripomíname a slávime, aby sme ten krst, to vstúpenie do vzťahu s Bohom ako milovaným Otcom, začali znovu. Aby sme s ním všetko dôležité v našom živote znovu začali a obnovili.