Úvod do liturgie
Dnes slávime 2. nedeľu po Narodení Pána. V evanjeliu po tretí raz vo vianočnom období čítame začiatok Jánovho evanjelia. Tento text v duchu vtedajšej gréckej filozofie hovorí o Bohu ako božskom rozume a Slove. Na rozdiel od filozofov však evanjelium ohlasuje aj skúsenosť so zjavením božského Slova v konkrétnom živote Ježiša Krista. Prvé čítanie prináša svedectvo o premýšľaní veriacich Židov z obdobia asi 200 rokov pred Kristom, ako uvažovali o Božej múdrosti a ako si všímali jej pôsobenie vo svete. V druhom čítaní apoštol spomína Božie požehnanie, ktoré dostávame skrze Krista. Kto to pochopí a uverí, už nestojí pred Bohom ako cudzí, je prijatý za Božie dieťa.
Homília
Pri čítaní začiatku Jánovho evanjelia o Bohu ako Slove môže byť pre niekoho zaujímavá informácia, že k úvodu tohto evanjelia napísal sv. Konštantín-Cyril v 9. stor. text, nazývaný Proglas čiže prológ. Tento text sa pokladá za prvý text v (staro)slovenskom jazyku. Možno sme niekde pri slávnostných príležitostiach počuli tento Proglas recitovať. Naši odborníci na starú literatúru sú týmto textom uchvátení a niekedy pripomenú, že sme sa vďaka tomuto textu zaradili pred viac ako 1100 rokmi medzi najkultúrnejšie národy Európy.
Z hľadiska histórie je to pravda, z hľadiska reality je to bledšie. Proglas asi nikdy nečítalo a nepočulo 99% ľudí na Slovensku a úvod do Jánovho evanjelia síce v kostoloch vo vianočnom období čítame viackrát, ale väčšina ľudí si o tomto texte nemyslí nič. Jánovo evanjelium vo svojom úvode spomína Slovo, spája ho s Bohom, spája ho s existenciou života a ten život predstavuje ako svetlo pre ľudí. V ďalších riadkoch pojem Slovo strieda s pojmom svetlo a spomína, že prišlo na svet. Na záver povie, že toto svetlo či Slovo stalo sa telom a prebýva medzi nami.
Vyjadrenia Jánovho evanjelia na prvé počutie nie sú ľahké. Predsa, ak premýšľame a zostaneme len pri tých dvoch striedajúcich sa pojmoch – Slove a svetle, začneme niečo rozumieť. Pomerne často sa v bežnom vyjadrovaní hovorí o „svetle na konci tunela“. Všetci vieme, o čom je reč. V ťažkej, neprehľadnej situácii hľadáme riešenie, východisko. Podobne v Jánovom evanjeliu svetlo znamená riešenie, čo umožňuje život. Podľa apoštola Jána nie je až na konci tunela, je už uprostred nás, ale nie každý ho chce vidieť. O slovách sa vyjadrujeme všelijako. Niekedy aj podceňujúco, že slová veľa neznamenajú, že potrebné sú činy. Ale vieme povedať aj tak, že „slovo robí muža“. Teda, že slovo, čo vyslovíme, je prejavom našej osobnosti, prejavom našej cti. Že tak by to malo byť. Vtedy to slovo, za ktorým si stojím, som vlastne ja sám, taký, aký naozaj som. V tom zmysle moje slovo som ja. Podobne evanjelium stotožňuje Slovo s Bohom: „To Slovo bolo Boh.“ Že toto Slovo nejde do vetra, poznávame z toho, že sa stalo telom. Premenilo sa v čin.
Čo toto uvažovanie znamená pre nás? Predovšetkým je výzvou, aby sme sa pýtali, čo je to základné, z čoho rozmýšľame a konáme. Kde nachádzame svetlo na konci našich tunelov alebo kedy a či vôbec vyslovujeme slová, za ktorými si stojíme. Je tiež výzvou pýtať sa, čo z toho všetkého, podľa čoho rozmýšľame a konáme, je celkom na začiatku, čo je pre nás prvé. V období, ktoré nazývame stredovek, bolo tým celkom prvým, určujúcim, tým svetlom a hlavným slovom náboženstvo. Byť bez náboženstva (bez v danej krajine uznávaného náboženstva) sa rovnalo takmer zločinu. V novoveku sa na najvyšší trón postupne dostala veda. V 20. stor. sa požadovalo nielen na školách komunistických krajín, ale aj v západnom svete, mať tzv. vedecký svetonázor. Veda všeličo rieši a objavuje. Ale namýšľať si, že veda všetko vyrieši, sa ukázalo ako ilúzia. Veda môže vylepšiť život, ale môže prinášať aj smrť. Už niekoľko desaťročí sa na trón absolútnej autority však tlačí niekto iný – médiá (masovokomunikačné prostriedky). Všetci poznáme hlášku: Čo nie je v médiách, nejestvuje. Preto sa dnes hovorí o médiokracii čiže vláde médií nad spoločnosťou.
Takže, veda áno, ale ako posledná moc či autorita? Napokon, ktorá veda alebo ktorá výpoveď vedy? Podobne médiá áno, ale len odkiaľ-pokiaľ. Vrátime sa teda k náboženstvu? Treba rozlišovať náboženstvo a to, o čom je náboženstvo. Náboženstvo ako istý systém, sústava výrokov, záväzkov a prejavov má byť výsledkom toho, čo si vážim, o čo sa opieram, v čom nachádzam svoje svetlo a oslovenie. Aby sa však náboženstvo vydarilo, na začiatku musí byť zážitok, ale nielen akýsi záblesk, lež dlhodobé zažitie, stretnutie a vzťah. A to vzťah s niečím, niekým, kto sa nám stal svetlom a Slovom. Takým, čo dáva a nesie život. Filozof Jan Sokol z Prahy hovorieval, že pohania ten život alebo životodarný zdroj videli a uctievali v silách prírody, najmä v Slnku. Židia ten zdroj života spoznali v Bohu, v jeho Slove, ktoré zachraňujúco koná v dejinách, udalostiach. A kresťania veria, že toto konajúce zachraňujúce Slovo má aj tvár – tvár Ježiša Krista. Slovo stalo sa telom.
Okrem iných aj spisovateľ Ľubomír Feldek preložil do súčasnej slovenčiny Proglas sv. Cyrila. Prvé verše v jeho podaní znejú: „Som spev pred svätým Evanjeliom! Ako už od prorokov máme chýry, národy budiť Kristus príde raz, lebo je svetlo, čo sa svetom šíri. Dnes, v siedmom tisícročí je ten čas.“ Podľa dávneho počítania sv. Cyril a Metod k nám prišli v siedmom tisícročí od stvorenia sveta. My dnes počítame roky inak, ale svetlo Krista, čo sa svetom šíri, si zakryť nedajme! O jeho pochopení a najmä žití, nech sú naše Vianoce!