Vďačnosť za život často redukujeme na vlastníctvo a darčeky. Rozžiaria síce detské oči, no v konfrontácii s dospievaním a prebytkom podnetov mizne vnútorná radosť z dotykov bytia. Prostredie pôvodnej nehostinnosti a neistoty, zmenené na vysvietené stromčeky a plné stoly, prekrýva odvrátenú stranu prebytku i neuspokojenú túžbu mať stále viac. Nejde o to vrátiť sa k dobám nedostatku, ale o to, aby sme nestratili energiu a podstatu vianočného príbehu. Príbehu človeka, ktorého veľkosť nie je meraná peniazmi, mocou, príslušnosťou ku komunite či známosťami, ale spočíva v ňom samom. V dare života. Života, ktorý ľudí nedelí na dobrých a zlých, ktorý nie je vedený nenávisťou a frustráciou, ale tvorbou a hľadaním vzájomnej spolupatričnosti, a to aj s vedomím vlastnej nedokonalosti. Života, ktorý uprednostňuje spoločné prieniky existencie pred individuálnym presadzovaním seba a svojich vízií sveta.
Na takomto horizonte stojí a padá nielen koncepcia trvalo udržateľného života či ekológia, ale aj vnútorná harmónia a psychický stav človeka. Pramenia z vedomia zmyslu a spoločného príbehu ľudského bytia. Dominuje v ňom úcta a láska pred presadzovaním jedinej správnej cesty či pravdy. Tá, ako vyplýva aj zo samotného vianočného rozprávania, nie je naším vlastníctvom, ale presahuje naše rozprávanie i predstavy. Preniká však do života, ktorý sa neuzatvára do seba, do prázdnych pojmov či formálnych zvykov.
Vianoce sú opakovaným pozvaním k ľudskosti. Stanú sa realitou, ak ju nebudeme čakať od druhých, ale bude súčasťou nášho konania. Dospelosť nás naučila, že lepšie ako čakať na darček, je vidieť svetlo v očiach tých, ktorých sme obdarovali. Ľudskosťou.