V týchto dňoch sa vo väčšine biskupských kostolov konajú kňazské vysviacky. Mladí muži, ktorí sa niekoľko rokov pripravovali na kňazské povolanie, sú posielaní medzi ľudí, aby svoje povolanie začali žiť. Keď sme dnes počuli evanjelium o tom, ako Ježiš poslal svojich učeníkov k ľuďom, aby im rôznym spôsobom pomáhali, možno sme si pomysleli, že také poslanie je čosi ako kňazská vysviacka. V tejto predstave máme i nemáme pravdu. Máme potiaľ, že kňazské povolanie podľa kresťanského chápania je nadviazaním na Ježišovo poslanie medzi ľuďmi a na poslanie, ku ktorému on osobne vyzval svojich učeníkov. Na druhej strane však nemáme pravdu, ak Ježišov záujem o ľudí, jeho úsilie uzdravovať ľudí a ohlasovať im príchod nebeského kráľovstva zužujeme len na kňazské povolanie v úzkom cirkevno-historickom význame.
Ježišovo upozornenie – že „žatva je veľká“, že starosti ľudí okolo nás sú veľké, a že takých je málo, ktorí nemyslia len na seba, ale aj na druhých – nie je adresované len kňazom, ale nám všetkým, ktorí sa chceme pokladať za Ježišových učeníkov, za kresťanov. Určitá naliehavosť, ktorú vnímame v Ježišovej výzve, súvisí s výhľadom na prichádzajúci čas žatvy, teda s výhľadom na čas, ktorý je už zrelý, v ktorom sa čosi vážne deje, na čas, ktorý môžeme aj premeškať. Žatvou sa myslí čas, keď priebeh udalostí dospel do situácie, ktorú Ježiš nazýval situáciou nebeského (Božieho) kráľovstva. Podobne, ako v správnom čase treba zožať úrodu, aby nevyšla navnivoč, je tu čas, keď treba vyjsť k ľuďom a konať, aby Božie kráľovstvo nezostalo len v stave možnosti, ale prešlo do stavu realizácie. Preto Ježiš zvolal svojich prvých priateľov, preto ich poveril určitými úlohami a vyslal k ľuďom.
Naším spoločným veľkým úspechom by bolo, ak by sme prestali Ježišovu požiadavku – ísť k ľuďom uzdravujúco so zvesťou o príchode Božieho kráľovstva – zužovať na tzv. profesionálnych hlásateľov evanjelia. Žiaľ, asi málokto medzi nami berie vážne, čo hovorí aj katolícky katechizmus, že „celá cirkev je kňazské spoločenstvo“, že každý kresťan je na základe krstu povolaný, aby mal účasť na uzdravujúcom poslaní Ježišovom. O svojich „úradných“ kňazoch cirkev hovorí, že ide o tzv. služobné kňazstvo, teda že ich úlohou je slúžiť jednote, komunikácii Božieho ľudu a spoločnému záujmu o život pre Ježišovu vec vo svete. Úlohou kňazov je teda ostatných kresťanov prepájať a povzbudzovať, určite však nie je úlohou kňazov ohlasovať evanjelium a zaujímať sa o blížnych namiesto (!) ostatných kresťanov. Úloha a zodpovednosť je len jedna, spoločná. Zároveň sa však nám treba pýtať, čo znamená ohlasovať Božie kráľovstvo v Ježišovom mene. Vari by stačilo, ak by sme boli nábožensky aktívnejší, ak by sme sa viac nábožensky organizovali a viac v súkromí i vo verejnosti vystupovali v mene kresťanských a cirkevných záujmov?
V súčasnosti jestvuje masa kresťanov, ktorí sú síce pokrstení a nejako sa k cirkvi hlásia, ale viac-menej sú pasívni. Sú čosi ako pasažieri v cirkvi, nie sú však jej šoférmi. Na druhej strane sú aj aktívni kresťania. Ako sme však aktívni? Nepodobáme sa vo svojej aktivite väčšmi horlivým farizejom ako Ježišovi a jeho učeníkom? Rozlišujúcimi sú prinajmenej dve kritéria. Zaujímam sa len o moju partiu, o moju skupinu (moju elitu) alebo o všetkých? A po druhé – ide mi o moralizovanie alebo uzdravovanie? Úlohou Ježišových učeníkov bolo uzdravovanie (nie moralizovanie) a záujem o všetkých; a keď už bol nejaký výber, tak sa prednosť dávala nie „našim“, mne podobným, ale strateným, chorým, odkopnutým, postihnutým... Teológ Karl Rahner hovorieval, že napr. kritériom na výber dobrého biskupa má byť schopnosť daného kresťana pozitívne oslovovať ľudí svetských, ľudí mimo cirkvi. Nie preto, že taký vie dobre propagovať našu vec, ale preto, že taký, kto vie osloviť ľudí mimo cirkvi, rozumie Bohu i ľuďom tak ako Ježiš. Kardinál Carlo Martini zasa často pripomína, že cirkev nejestvuje sama kvôli sebe, ale preto, aby slúžila jednote ľudstva, čiže preto, aby sa ľudia stali bratmi a sestrami, a neboli predovšetkým boháčmi alebo chudákmi, Slovákmi či Maďarmi, mužmi alebo ženami... Kým bol kardinál Martini arcibiskupom v Miláne, tak ako učiteľov na teologickú fakultu a ako prednášateľov na rôzne cirkevné akcie pozýval aj neveriacich ľudí. Hovoril, že títo ľudia nám vedia úžasne nastaviť zrkadlo a svojimi otázkami nás vyvádzajú z našich zabehaných koľají... Ako je to s nami na Slovensku? V súčasnosti tu máme milióny ľudí pokrstených, tisíce pracujú v cirkvi, stovky vyštudovali aj teológiu (prinajmenej diaľkovo)... Koľkí však uzdravujeme, koľkí pozitívne prepájame ľudí, koľkí ohlasujeme Božie kráľovstvo – tak normálne, skromne a ľudsky, bez predvádzania sa a úzkoprsosti?
Ježišu, povolaj nás nanovo za svojich učeníkov! Tak, aby sme sa zobudili a tešili sa, že sme tvojimi priateľmi. Ukáž nám, ako prísť k sebe samému, a potom ako ísť k ľuďom, aby sme boli tvojimi učeníkmi a nehrali sa na cirkev ani na náboženstvo, ale boli naozaj tvojimi nasledovníkmi. Nech máme tvoj príklad pred našimi očami a nech je v našom srdci, aby sme to dokázali!
