Synoda o synodalite prebehla, predpoklady a očakávania nenaplnila u všetkých zapojených rovnako. Optimisti dúfali vo väčší posun cirkevnej doktríny k reálnemu životu súčasného Božieho ľudu. Napokon tak, ako sa vyvíjajú všetky vedné odbory, vyvíja sa aj teológia. Aplikácia nových poznatkov do cirkevnej praxe však prechádza dlhším procesom overovania, akoby pri skúmaní možných dopadov boli prioritou dokonalosť a neomylnosť. Len tak sa môže stať, že hĺbka ponorenia sa do tohto procesu spôsobí zmiznutie fenoménu času zo zorného poľa bádateľa a výsledkom je základná cirkevná jednotka času - jedno storočie. Život človeka na tomto svete sa však riadi o máličko rýchlejšími procesmi, preto si kladieme otázku ako malé deti počas cesty: „Kedy tam už budeme?“
Na zverejnené výstupy zo synody sú rôzne komentáre v médiách a na sociálnych sieťach. Na niektoré súvislosti poukazujú dva články z českého Christnetu, ktoré boli napísané ešte pred ukončením synody. Autorky Petra Švecová a Pavla Holíková porovnávajú vo svojom článku pod titulom Kto sa bojí synodality? zo 16. 10. 2024 synodálnu správu českej hierarchie s dokumentom zo susedného Rakúska (https://www.christnet.eu/clanky/7007/kdo_se_boji_synodality.url).
Dlhý a komplikovaný názov českého súhrnného dokumentu k 2. generálnemu zhromaždeniu znie: Syntéza reflexe katolické církve v České republice nad Souhrnnou zprávou XVI. generálního shromáždění Synody. V úvode dokumentu je komplikované vysvetlenie metodiky a v nasledujúcom texte sa používa jazyk, ktorý autorky označili za „povinný pseudoteologický katospeak“.
Medzi bežnými katolíkmi v Čechách počas troch rokov badať posun od počiatočného nadšenia pre pozvanie k spoluúčasti na formovaní podoby cirkevnej praxe k súčasnému poklesu záujmu až únave. Prejavuje sa výrazne nižšou aktivitou aj počtom odpovedí z pôvodných synodálnych skupín.
Na základe analýzy textu Syntéza reflexie autorky konštatujú rozpory medzi realitou a diplomaticky formulovaným dokumentom určeným pre vytvorenie pozitívneho obrazu vo Vatikáne. Celková neúprimnosť, strach načúvať otázkam a požiadavkám Božieho ľudu, nezrozumiteľnosť formulácií, falšovanie reality, vytváranie sebaklamu – toto všetko by sa dalo zhrnúť pod titul: Ako sa zbaviť synodality.
Správa o pozitívnom vnímaní biskupov laikmi prezrádza skutočný záujem hierarchie o synodalitu: spoločné kráčanie, ale pri zachovaní vedenia kráčajúcich pod ich pastiermi. Toto všetko spôsobuje, že veriaci nepociťujú v hlase biskupov lásku, nie sú s nimi spojení tak, ako si to želal Ježiš. Ako príklad môže slúžiť časť dokumentu venovaná úlohe žien. Otázkou len zostáva, či nedôvera kléru k laikom je príčinou alebo následkom súčasného stavu. Oproti českej správe je rakúska správa zrozumiteľnejšia, systematická, pravdivo odráža realitu, nevyhýba sa sebareflexii, keď hľadá príčiny straty dôveryhodnosti cirkvi.
K týmto dvom pohľadom ponad ploty k susedom radšej nejdem pridávať porovnanie s našou slovenskou realitou. Ak nechceme podľahnúť úplnej skepse, tešme sa aspoň z tých 40 % slovenských farností zapojených do synody. Pravda, 40% je úradne zapísaných, nevie sa, koľko z nich synodalitou naozaj žije či ju uvádza do praxe.
Zdá sa, že z našej situácie niet východiska. Len malé percento ovečiek číta aspoň dokumenty pápeža alebo sleduje jeho aktivity. Väčšina dostáva informácie už predpripravené, ohodnotené, zatriedené... Aby sme neboli nútení samostatne myslieť, dostávame ľahšie, menej náročné podnety, ktoré nám zamestnávajú myseľ bez nebezpečenstva, že vznikne požiadavka na zmeny. Konkrétne príklady?
V prelomovom čase synody môžu laici sledovať reformu spevníka (ako keby nebola skúsenosť, že ani drobné opravy sa za 20 rokov neujali), dozvedia sa, kde sa píše veľké a kde malé písmeno v náboženských textoch, bežia nespočetné kampane proti zlým filmom, knižkám, dostávajú sa odporúčania, v akej polohe prijímať Telo Kristovo a aké časti svojho tela na to používať (čo cirkev dávno vyriešila pre zvyšok sveta), a tak podobne. Čo nové je v teológii, dozvieme sa na tom najsprávnejšom mieste: Teologická komisia KBS má posledný príspevok z r. 2020, a to, ktoré z troch prídavných mien používať pri ruženci. Aký rozdiel, keď počúvate hovoriť s nadšením o ruženci pápeža: Máte motiváciu hneď začať rozjímať nad tajomstvami.
Ponúka sa tu nenápadne paralela s politickou situáciou? Áno, ide zrejme o ten istý ľud. Však to aj klasik pred rokmi, počas svojej druhej, alebo dvadsiatejdruhej vlády jasne definoval: cirkev je matka, štát je otec.
Situácie katolíckej cirkvi v strednej Európe sa počas 2. generálneho zhromaždenia synody dotkol aj salezián Michael Martinek v článku: I v církvi jde o moc. (https://www.christnet.eu/clanky/7005/i_v_cirkvi_jde_o_moc.url).
Jeho článok vznikol v čase, keď sa ešte trochu čakalo na „zázrak“, na ten povestný „výstrel z motyky“, aj keď hneď na začiatku bolo oznámené, že žiadne svätenie žien sa povoľovať nebude. Jednoducho to na programe dňa nie je, veci nie sú dostatočne zrelé, ale sa na tom pracuje.
Článok je publikovaný aj vo forme videa a sú v ňom zhrnuté dokola sa opakujúce argumenty a zbožné frázy, tentokrát prezentované Američankou Sarah Butler v knižke Katolícke kňazstvo a ženy. Hlavné argumenty proti sú tri: Ježiš si vyvolil za apoštolov len mužov, cirkev vždy svätila len mužov, Ján Pavol II. vyhlásil, že cirkev nemá právomoc to meniť.
Ako poznamenáva Martinek, nikde sa nehovorí, že kňazi a biskupi svätením získavajú moc a že majú strach o ňu prísť. To je dôvod, prečo nechcú meniť zásady, ktoré vznikli v úplne iných podmienkach.
Ak v súčasnosti cirkev rastie hlavne na južnej pologuli Zeme, je to aj preto, že sa podmienky prispôsobujú, ako je to v danej krajine možné. Napríklad pri probléme polygamie v Afrike sa hľadá spôsob, ako umožniť rodinám takto žijúcim byť plnohodnotnými členmi cirkvi. Podobne v našich podmienkach úplnej rovnoprávnosti v svetskej spoločnosti by sa už malo aj v cirkevnom prostredí pozerať na všetky ľudské osoby ako rovnocenné a nikoho nediskriminovať.
Michael Martinek, ktorého nie je možné pokladať za málo oddaného cirkvi a ktorý vždy svoje postrehy formuluje maximálne nekonfliktne, uvádza viacero príkladov, či už z literatúry, z histórie aj z osobnej skúsenosti, ako sa dá žiť dnes vo viere autenticky. Tu je jeho láskavé slovo: „Je teda čas pre modlitbu: Tých štyristo ľudí vo Vatikáne teraz rozhoduje o tom, či v cirkvi bude ďalej vládnuť skupina privilegovaných celibátnych mužov alebo sa otvorí väčší priestor pre celý Boží ľud. A tým tiež, snáď, pre Ducha svätého!“
My už dnes vieme, ako rozhodli. Prakticky na všetkých katolíckych fórach, aspoň sčasti uvažujúcich o priznaní rovnosti ženám, sa vyskytujú tieto dva pojmy: moc a strach. Ak nie celkom viditeľne, tak medzi riadkami. Obidva sú nezlučiteľné s hlásaním radostného posolstva. Bola by ale chybou rezignovať. Znamenia doby sú jasné. Základ je mať jasno najprv sama/sám v sebe. Naprávať malými krokmi svoj obraz, pokrivený stáročiami ponižovania. Budovanie sebadôvery nás určite posunie k odhodlaniu využívať svoje dary aj v terajších možnostiach. Využívať tiež každú príležitosť k priateľskému dialógu, tvoriť malé spoločenstvá. Počúvať sa navzájom. Svoj názor, aj kritický, vyjadriť láskavo. A veľmi spozornieť, keď chce niekto v debate stavať ženy a mužov proti sebe. Alebo keď sa používa irónia, môže síce znieť vtipne, ale v skutočnosti ide o skryté pohŕdanie.
Dobrý príklad ukazuje medzinárodné hnutie Katolícka rada žien. Jej heslom je dôstojnosť a rovnosť. Mohli sme ich členky vidieť priamo vo Vatikáne na mieste konania synodálneho zhromaždenia. Po oznámení, že žiadne svätenie žien nateraz nebude, rozdávali zúčastneným pohľadnice so svojím heslom. A po uliciach kráčali s vejármi, na ktorých bol text: Prečo nie ja?
Nie, nenecháme sa znechutiť. Aj keď sa pousmejeme nad výzvou pápeža teológom, „aby umožnili dýchať cirkvi obidvomi časťami pľúc – mužskou aj ženskou vo vzťahu vzájomnosti“, a aby „demaskulinizovali“ cirkev, chceme veriť, že aj keď v tejto chvíli podľa Magistéria čas na úplnú rovnoprávnosť nedozrel, nie je to vylúčené v budúcnosti. Môžeme byť vďační, že na konci vety sa bodka zmenila na pomlčku.