Záver synody o synodalite. Čakanie na implementáciu

Pápež František prekvapil, že oproti doterajšej praxi neplánuje vydať vlastný text (exhortáciu), v ktorom by podal svoje potvrdenie a svoju interpretáciu synodálnych uzáverov. František sa vyjadril, že stačí odhlasovaný záverečný dokument a že má byť okamžite šírený, aby inšpiroval život cirkvi. Pesimisti to okomentovali tým, že pápež exhortáciu nenapíše, lebo nie je o čom, optimisti naopak označili jeho rozhodnutie za znak toho, že synodalita funguje, že pápež berie prácu účastníkov synody (od malých farností cez kontinentálne zhromaždenia až po dve zasadania v Ríme) vážne a nepotrebuje ich dopĺňať či opravovať.

Odborníci sa vyjadrili, že záverečný dokument má magisteriálnu (náukovú), nie normatívnu hodnotu. Tým sa chce povedať, že je určený smer, vodiace línie, že overené sú metódy spoločnej práce (počúvania a rozlišovania), a v neposlednom rade, že sa získala cenná skúsenosť, ako sa dá pracovať a žiť v cirkvi napriek rozdielnym predstavám a názorom. Zároveň platí, že synodálny proces nekončí, ale zahŕňa aj fázu realizácie. Táto fáza by mala priniesť zmenu cirkevných noriem, úpravu kánonického práva. Do realizačnej fázy sú pozvaní všetci za použitia metód konzultácie a rozlišovania, pričom sa hľadajú konkrétne spôsoby a cesty k dosiahnutiu hmatateľných cieľov synodálneho obrátenia. Týmto obrátením sa zrejme myslí obrátenie od klerikálnej, netransparentnej cirkvi k cirkvi otvorenej, spolupracujúcej a schopnej misijného pôsobenia v súčasnom svete.

V slovenských podmienkach sú informácie o udalosti, ktorá sa označuje za úplne najdôležitejšiu od čias II. vatikánskeho koncilu (II. VK), veľmi skromné. Na oficiálnej stránke slovenskej katolíckej cirkvi venovanej synode (www.synoda.sk) v rubrike Aktuality nájdeme krátke články o závere synody. V jednom je citovaný kardinál Jena-Claude Hollerich, hlavný spravodajca synody: „Bežní katolíci pravdepodobne okamžitú zmenu neuvidia, pretože zmeny potrebujú čas, a Duch Svätý potrebuje čas, pretože musí obrátiť naše srdcia. To obvykle trvá, lebo kladieme odpor. Ale časom katolíci uvidia cirkev, kde sa s nimi počíta, kde sú dôležití, kde sú ich talenty, dary a životné skúsenosti dôležité, pretože patria k ľudu pokrstených. Patria k svätému ľudu Božiemu, a svojím krstom a birmovaním dostali misiu. A túto misiu plníme spoločne ako cirkev, miestne spoločenstvo, malé spoločenstvo, farnosť, diecéza a podobne.“ (https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20241028036)

V druhom článku v rubrike Aktuality prevzatom z VaticanNews od Andreu Tornielliho, vedúceho vydavateľa Dikastéria pre komunikáciu, Tornielli pekne píše: „Záverečný dokument synody o synodalite je konkrétnym krokom k úplnej realizácii II. vatikánskeho koncilu. Cirkev nie je nadnárodná spoločnosť ani strana, biskupi nie sú prefekti Ríma, laici nie sú len vykonávateľmi klerikálnych rozhodnutí a smerníc. Cirkev je ľud Boží, ktorý kráča spoločne... Jediným dôvodom existencie cirkvi je umožniť stretnutie s Kristom dnes, na každom mieste, kde ženy a muži našej doby žijú, pracujú, radujú sa, trpia.“ (https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20241026024)

Tornielli naznačuje, že spôsob prežívania vzťahov a väzieb v cirkvi má byť osobitný, evanjeliový. Jeho stredobodom je služba, ako jej učil a ako ju žil Ježiš. S tým súvisí konkrétny spôsob rozhodovania, plánovania a konania, ktorý umožní, aby cirkev bola spoločenstvom, kde je miesto pre každého a kde je každý cenený.

Synodalita nie je nejaká byrokratická úloha, pokračuje Tornielli, ktorá sa má realizovať paternalisticky len s nejakou drobnou kozmetickou úpravou. Táto synodalita vyzýva k prehodnoteniu služby autority, vrátane služby Petrovho nástupcu, a vedie k väčšej zodpovednosti laikov, najmä žien. Bude to cirkev jasne zakorenená na danom mieste, v dejinách, spoločenstve, a zároveň na ceste ako cirkev pútnikov, hľadačov, misionárov. Cirkevné štruktúry v tejto novej perspektíve nemajú predstavovať inštanciu, ku ktorej sa musia utiekať laici, ale majú predstavovať podporu pre službu Božieho ľudu vo svete.

V slovenčine na webe Postoj vyšiel rozhovor s českým teológom Josefom Mikuláškom (https://svetkrestanstva.postoj.sk/164906/este-stale-zvadzame-zapas-o-prekonanie-delenia-cirkvi-na-klerikov-a-laikov). On vidí zlomové línie v dôraze na spoločné krstné kňazstvo, na Boží ľud, v ocenení miestnej cirkvi a v poňatí katolicity ako plurality, nie uniformity. Upozorňuje, že súčasný dôraz na synodalitu je pokračovaním II. VK, návratom k učeniu Lumen gentium, ktoré bolo dlho obchádzané a prehliadané. Hoci sme si v cirkvi zvykli, že o dôležitých veciach rozhodujú len biskupi, čoraz viac si uvedomujeme, že laici sa majú tiež zúčastňovať hľadaní riešení a rozhodovania ako rovnocenní delegáti. Napokon, nie je to moderná novinka, tak to bolo už v antike i stredoveku. Nájsť sa musí primeraná forma pre dnešnú dobu.

Absenciu jednoznačných rozhodnutí na synode o tzv. pálčivých témach vysvetľuje Mikulášek tým, že sa čaká na konkrétne návrhy a úpravy v Kódexe kánonického práva, čo sa nedalo priamo na synode riešiť. V záverečnom dokumente sa však napríklad konštatuje, že „neexistuje dôvod ani prekážka“, ktoré by bránili prevziať vedúce úlohy v cirkvi aj ženám.

Ak sa doteraz nerozhodlo, v akej to bude podobe, nemusí ísť len o brzdenie „starými štruktúrami“. Zdá sa, že v nových podmienkach si potrebujeme nanovo ujasniť aj obsah diakonátu a kňazstva.

Súčasná cirkev, jej vedenie i mienka Božieho ľudu, deklaruje, že chce byť cirkvou sestier a bratov, ktorí sú si rovní na základe sviatosti krstu, pričom sa oceňujú jednotlivé dary a charizmy, ktoré majú slúžiť vzájomnej službe a misii vo svete. Na Slovensku počítajme s tým, že veľa bude závisieť od iniciatív ľudí, ktorí si osvoja víziu synodálnej cirkvi a prehĺbia si jej chápanie. Na rozdiel od minulosti už nejde len o osamelé nápady a návrhy jednotlivých teológov a aktivistov. K dispozícii je množstvo materiálov celosvetovej cirkvi – a ako sa vyjadril kardinál Mario Grech, generálny sekretár synody, je tu „ešte jeden dokument, ktorý nie je napísaný, totiž úžasná skúsenosť, ktorú cirkev v uplynulých rokoch zažila“.