Dnes slávime 32. liturgickú nedeľu obdobia cez rok a zároveň si pripomíname sv. Martina, ktorý je spolupatrónom nášho kostola. Dnešné čítanie zo Starého zákona spomína chudobnú vdovu, ktorá sa vo svojej biede dokázala podeliť s prorokom Eliášom. Podobne dnešné evanjelium spomína vdovu, ktorá vhodila do chrámovej pokladničky malý peniaz – ten však predstavoval celý jej majetok. Sv. písmo nechváli tieto vdovy za ich štedrosť, ale pre ich vieru v Boha. V tejto viere nežijú v strachu o seba, vedia sa spoľahnúť na Božie vedenie. V druhom čítaní autor aj dnes porovnáva kňazstvo v Jeruzaleme a kňazstvo Kristovo. Kristus nás ako kňaz zastupuje pred Božou tvárou.
Homília
V našom kostole máme dva obrazy sv. Martina – znázornený je ako vojak na koni a ako biskup na okne pri oltári. Sv. Martin je aj patrónom bratislavskej arcidiecézy a zasvätený mu je aj hlavný kostol Bratislavy. Z tohto dôvodu posiela na tento sviatok p. arcibiskup pozdravný list (skrátený text tu):
Texty Svätého písma dnešnej nedele nám predstavujú postavy dvoch vdov. Na ich príklade vidíme, že viera sa prejavuje láskou k Bohu a blížnemu a že nik nie je taký chudobný, aby sa nemohol o niečo podeliť. Obe vdovy prejavujú svoju vieru tým, že konajú gesto lásky: jedna voči prorokovi, druhá svojím darom v chráme. Veľkým príkladom viery prejavujúcej sa láskou k Bohu a blížnemu je sv. Martin, ktorého sviatok sa slávi zajtra, 11. novembra. Patrí k najznámejším svätcom v Európe. Narodil sa v Panónii, v dnešnom Maďarsku, asi r. 316. Rodičia boli pohania. Otec ho nasmeroval na vojenskú kariéru. Ako dospievajúci mládenec sa Martin zapísal do prípravy na prijatie krstu. Sviatosť krstu prijal ako 22 ročný. Ďalších asi 15 rokov slúžil v armáde. Po skončení vojenskej služby bol v dnešnom Francúzsku vysvätený za kňaza. Martin spolu s niekoľkými priateľmi založil spoločenstvo mníchov, prvý známy kláštor v Európe. Asi o desať rokov si ho veriaci z Tours zvolili za biskupa. V pamäti zostali mnohé jeho skutky, ale najznámejšia je udalosť, keď sv. Martin ešte ako mladý vojak stretol chudobného muža a podelil sa s ním o svoj vojenský plášť. V noci sa mu snívalo s Ježišom, že bol zaodetý do jeho plášťa. V Bratislavskej arcidiecéze si sv. Martina uctievame aj tým, že na jeho sviatok máme v našom arcibiskupstve zbierku na pomoc ľuďom v núdzi. Tento rok našou zbierkou pomôžeme rodinám, ktoré stratili svoje bývanie následkom prudkých dažďov a záplav na území Ostravsko – opavskej diecézy.
V ostatných rokoch si čoraz uvedomujeme, že prírodné nešťastia súvisia aj s našou ľudskou činnosťou, že prispievame k zmene klimatických podmienok. Nejde však len o našu vonkajšiu činnosť, mnohé problémy pramenia z nášho vnútorného chaosu a z nadmernej orientácie na materiálne ciele. Kráčajme teda v našom živote podľa príkladu sv. Martina, aby sme boli odvážnejší vo viere a štedrejší v láske. K tomu nech nám žehná všemohúci Boh. Arcibiskup S. Zvolenský.
Keď sa udeje nejaké nešťastie, keď vidíme človeka v núdzi, mnohí ľudia vedia prejaviť súcit a istým darom prispejú na pomoc postihnutým ľuďom. Niektoré zbierky organizuje cirkev, iné zbierky pripravujú rôzne občianske združenia. Táto činnosť sa odohráva v rámci toho, čo zvykneme nazývať charita, sociálna výpomoc. Takáto charita má svoj význam, ale priznajme si, peniaz, ktorý venujeme, nám veľmi nechýba, svojím darom nič neriskujeme, jedno euro či päť minieme hocikedy na hocičo.
Dnešné príklady zo Sv. písma sú o niečom celkom inom. V peňažnej hodnote dar vdovy, ktorá upiekla posúch Eliášovi, a dar vdovy, ktorý vhodila do pokladničky v chráme, nepresiahol naše skromné dary pri nejakej zbierke. Situácia tých žien však bola celkom iná. Vdova zo Sarepty okomentovala svoju situáciu slovami: „Keď to zjeme, môžeme umrieť.“ Ježiš zasa situáciu tej druhej vdovy okomentoval: „Dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“ Príklady oboch vdov napriek zdaniu nie sú o štedrosti. To málo, čo mali a dali, nemohlo vyriešiť nič. Tieto príklady sú príkladom skutočnej viery v Boha. Nemýľme si túto vieru s naivným spoliehaním sa na Boha. Vo viere v Boha, ktorému alebo cez ktorého dávame celé svoje živobytie, žijeme a konáme z iného poistenia, ako sú peniaze v domácej škatuli či v banke. Ide o určité duchovné nastavenie. V biskupskom pozdrave bola zmienka, že súčasné klimatické zmeny vo svete (ktorých sa začíname čoraz viac obávať) nie sú jednoducho len dôsledkom ľudskej činnosti v priemysle, doprave, pri ťažbe surovín a pod., ale pochádzajú aj z nášho životného postoja. Dalo by sa povedať, že z našej viery. Áno, aj to je viera, určitá životná filozofia, ak sa nazdávame, že sme neobmedzenými pánmi prírody (a iných ľudí), ak neveríme ničomu, len sebe (a zakladáme si na sebe), ak sme stratili zmysel pre komunitu, obec, veci spoločné, ak sú mladým ľuďom starší na ťarchu i na smiech, a ak sa starí ľudia sami podceňujú alebo žijú v strachu o seba.
Pápež František vo svojej ostatnej encyklike Zamiloval si nás zmieňuje sa o ľuďoch dneška ako o „nenásytných konzumentoch a otrokoch súkolia trhu“, čo je dôsledkom „predkresťanského racionalizmu a postkresťanského individualizmu a materializmu“. Namiesto kresťanskej viery v Boha a Ježišovo evanjelium mnohí ľudia veria v bohov konzumu, racionality bez srdca, individualizmu, úplného zamerania len na seba. Je to viera dravcov, ktorí sa boja, že neprežijú, ak nebudú mať ostrejšie zuby a pazúry ako ich konkurenti. Kdesi v podvedomí majú takto veriaci ľudia pocit: Užiť si, pokiaľ to ide, a potom čím prv umrieť. Vdova z Biblie mala iný pocit: Podeliť sa o posledné, potom môžeme umrieť.
Ktorá viera sa nám viac páči? Sv. Martin žil v dobe, keď ustupovalo staré pohanstvo, oslabovala viera v mocipánov a ich bohov a mnohých mladých ľudí nadchla viera v toho, ktorý nás všetkým obdaroval, aby sme dokázali aj my raz aspoň niečo darovať. Chudobnejší či bohatší, ako žijeme? Zavretí do svojho šťastia či nešťastia, starajúc sa len o seba? Chudobnejší či bohatší, ako žijeme? Otvorení pre ľudí, cirkev, prírodu okolo seba, deliac sa o to, čím sme sami obdarovaní?
Povedali sme si: Nik nemá tak málo, aby sa o niečo nemohol podeliť. Nech nám náš patrón sv. Martin pomôže k veľkej dôvere v Boha a k úprimnej radosti z darov, o ktoré sa môžeme podeliť!