Dnes slávime 26. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Evanjelium začína informáciou, že nejakí ľudia, čo nepatrili do skupiny Ježišových učeníkov, v jeho mene vyháňali zlých duchov, pomáhali ľuďom. Ježišovým učeníkom to prekážalo a žalovali na nich Ježišovi. Ako budeme počuť, Ježiš v tom nevidel problém. Ten videl v podliehaní pokušeniu robiť zle, osočovať, ubližovať, ničiť. V čítaní zo Starého zákona je podobná téma. Boh obdaroval Mojžiša viacerými schopnosťami, dal mu aj ducha proroctva, ale neobmedzoval sa len naňho. Všetci ľudia môžu mať ducha proroctva, dar múdrosti. Druhé čítanie z Listu Jakubovho sa aj dnes prísne vyjadruje na adresu bohatých. Zaslepenosť pohodlím a bohatstvom je veľmi nebezpečná.
Homília
Už dlhšiu dobu žijeme vo svete, kde nie je dôležité, kto čo povie a spraví, ale ako sa to podá, ako sa to medializuje. Platí to pre veľký svet i pre malú obec. V obci môžu ovplyvniť veci aj zlomyseľní klebetníci, ale vážnejšie je to vo veľkom svete, keď sa k nám dostávajú predovšetkým tie správy, ktoré už niekto vybral a spracoval podľa svojich zámerov. Ktosi už dávnejšie povedal: „Dnes jestvuje len to, čo je v médiách.“
Na akýsi informačný i praktický monopol si podľa dnešného úryvku evanjelia nárokovali aj Ježišovi učeníci. Prekážalo im, že sa v tej dobe a v tom priestore, kde sa pohyboval Ježiš a jeho sprievod, objavili iní ľudia, ktorí v Ježišovom mene vyháňali zlých duchov. Títo ľudia však nechodili s Ježišom, nepatrili do partie, a to, čo robili, síce robili v Ježišovom mene, ale samostatne. Ježiš prekvapil svojich učeníkov, keď povedal, že mu nevadí aktivita tých iných ľudí, a potom sa veľmi prísne vyslovil na adresu takých, čo pohoršujú „maličkých“ – tým by bolo lepšie, ak by im zavesili na krk ťažký kameň a hodili ich do mora.
Čo si máme predstaviť pod vyháňaním zlých duchov a čo pod pohoršením maličkých? Nešťastní, pomýlení, zaťažení môžeme byť z rôznych príčin. Niečo si zaviníme sami, iné sa nám udeje vinou iných ľudí, ďalšie zlo prisúdime prírodným nešťastiam a niekto to hodí aj na Pána Boha. Vyháňať zlého ducha znamenalo v Ježišovej dobe niekoho liečiť, zbaviť ho zmätku a bolesti, či už to pochádzalo z fyzikálnych, psychických alebo duchovných príčin. Posadnutosť zlým duchom sa videla najmä tam, kde človek zjavne nebol sám sebou, bol tomu zlu vydaný napospas a nevedel sa brániť. Ježiš medzi ľuďmi pôsobil ako kazateľ, ale známym sa stal zvlášť ako divotvorca, zázračný uzdravovateľ. Otázku, nakoľko jeho konanie bolo zázračné a nakoľko je vysvetliteľné, necháme nateraz bokom. Podstatné bolo, že Ježiš súcitne pristupoval k ľuďom, a to aj k tým najťažším prípadom, a pri svojej činnosti nedával do popredia seba, ale opieral sa celkom o nebeského Otca. Jeho konanie malo takú odozvu, že sa objavili aj ľudia, čo sa z nejakých dôvodov do jeho sprievodu nepridali, ale jeho príkladom sa inšpirovali. A v niektorých prípadoch tiež dokázali uzdraviť, povzbudiť, pomôcť.
Činnosť týchto liečiteľov, čo s ním nechodili, Ježišovi neprekážala. Veľmi ostro sa však vyslovil proti tým, čo pohoršujú „maličkých“. Pod týmto označením môžu sa skrývať v biblickej reči deti, ale častejšie nie. Ježiš tým pojmom myslel všetkých, čo sa cítili nešťastní, hriešni, slabí a odkopnutí – či už sa to týkalo súkromného alebo spoločenského života –, a pri Ježišovi, cez jeho slovo a konanie, spoznali radosť, pocítili silu a nádej do budúcnosti. Obrať ich o túto radosť a nádej, opľuť to, čo im pomáhalo narovnať sa a nadýchnuť, Ježiš označil za také zlo, že pre šíriteľa tohto zla je lepšie, aby ho utopili v mori. Samozrejme, ide o obrazné vyjadrenie, podobne ako pri vyjadreniach o prísnosti voči sebe samému: Radšej si uťať ruku, vylúpiť oko, ako robiť zlo! Vyjadrenie obrazné, ale situácia vážna. Zo všetkých síl treba pohoršeniu, zničeniu radosti a nádeje zabrániť.
Čo sa od nás čaká, čo máme robiť? My niekedy mudrujeme, kto je kto, kto je aký, a dávame nálepky: ten je síce kresťan, ale nie je katolík, a ten je katolík, ale nie dosť pravoverný, a tí ďalší sú liberáli, neverci, moslimovia... Nuž, všímajme si, kto je kto, naozaj to nie je jedno, ale s nálepkami sa neuspokojme. Všímajme si pozorne, kde sa deje dobro a kde zlo. Všímajme si, kto ženie svet do vojny, kto okráda a vykorisťuje, kto ohlupuje a manipuluje, a naopak, kto uzdravuje, zmieruje, kto veci i udalosti nazýva pravým menom.
Keď sa pápež František 13. 9. 2024 vracal z dlhej cesty po východnej Ázii do Ríma, konal sa ako obvykle v lietadle rozhovor s novinármi. Jedna novinárka sa pýtala na americké voľby: „Čo poradíte katolíckemu voličovi, ktorý sa má rozhodnúť medzi kandidátom, ktorý je za prerušenie tehotenstva, a iným, ktorý by rád deportoval 11 miliónov migrantov?“ František odpovedal: „Obaja sú proti životu, ten, kto vyhadzuje migrantov, i ten, kto zabíja deti. Ísť voliť je dobré, a človek musí voliť menšie zlo. Kto je menšie zlo, tá dáma alebo ten pán? Neviem, každý podľa svojho svedomia premýšľa a koná.“ Po návrate do Ríma na najbližšej audiencii pre pútnikov František povedal: „Mottom návštevy Indonézie bolo: Viera, bratstvo, súcit. Tieto slová sú ako most, ako podchod, ktorý spája v Jakarte katolícku katedrálu s najväčšou mešitou v Ázii. Tam som videl, že bratstvo je budúcnosť, odpoveď na necivilizovanosť, na diabolské úklady pripravované nenávisťou a vojnou.“
František nepovedal, komu mlynský kameň zavesiť na
krk. Ale s Ježišom nás varuje, aby sme sa neuzatvárali len do svojej
skupiny, do svojho názoru, a na druhej strane nás povzbudzuje, aby sme
konali dobro, aby sme uzdravovali seba a svet od cudzoty, neviery
a bezcitnosti. Myslíme na seba v modlitbe, aby sme si vedeli správne
vybrať.