Dnes na Slovensku slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky. Prvé čítanie pripomína Máriu uprostred Ježišových apoštolov a ich blízkych. Spolu sa radia, modlia a očakávajú príchod Ducha Svätého. Druhé čítanie od apoštola Petra prepája Kristovo utrpenie s jeho oslávením a naše trápenia s budúcou radosťou. Čítanie z evanjelia dnes predstavuje Ježišovu matku a jedného jeho učeníka pod krížom. Dôležité sú Ježišove slová, ktorými svoju matku a učeníka odovzdáva do vzájomnej starostlivosti. V symbolickej reči Jánovho evanjelia Mária predstavuje prvých kresťanov zo židovstva a učeník predstavuje nových kresťanov z pohanstva. Vďaka Ježišovi tvoria odteraz jednu rodinu, jedno spoločenstvo.
Homília
Niekoľkodňové výdatné dažde postihli aj Slovensko. Veľké ťažkosti sú najmä na Záhorí a v okolí Bratislavy. Pred tromi rokmi presne v týchto dňoch vrcholila návšteva pápeža Františka na Slovensku slávnosťou v Šaštíne. Po všetky dni vládlo priam ideálne počasie. Nedá sa ani predstaviť, ako by návšteva prebiehala, ak by nás vtedy zasiahlo také nepriaznivé počasie ako dnes. Viaceré plánované akcie sa zrušili, pútnikom sa už pred nedeľou odkázalo, aby nikam necestovali, a od nedeľného rána sa napokon do niektorých obcí ani nedá dostať. Trápení s následkami počasia máme dosť, ale porovnávať to s bolesťami Panny Márie, ktoré sa slávia dnes na sviatok Sedembolestnej, nám asi nenapadne. Ale nie preto, že naše trápenia sú malé a bolesti Ježišovej matky mimoriadne.
Zmysel sviatku môžeme porozumieť cez úryvok z Jánovho evanjelia. Spomína sa v ňom, že pri Ježišovom kríži stála jeho matka, niektoré ďalšie ženy a jeden učeník. Ježiš sa z kríža prihovoril matke a do jej starostlivosti zveril učeníka a jemu zasa zveril svoju matku.
Oproti našej predstave, ako bola Ježišova matka ubolená, evanjelium o jej bolestiach nič nehovorí. Zvláštne je i to, že jej prítomnosť pri kríži spomína iba Jánovo evanjelium. Ak hľadáme, kde sa Jánovo evanjelium ešte zmieňuje o Panne Márii, nájdeme jednu zmienku v 2. kapitole, v ktorej sa píše o Ježišovi na svadbe v Káne Galilejskej. V jednej chvíli matka pripomenula Ježišovi, že sa svadobčanom minulo víno, a Ježiš jej záhadne odpovedal, že „ešte neprišla jeho hodina“ (Jn 2,4). O tom, že prišla táto hodina, sa Jánovo evanjelium zmieňuje v 17. kap., kde Ježiš v modlitbe pred svojím umučením povie: „Otče, prišla hodina, osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ (Jn 17, 1).
Čo znamená táto hodina a čo znamená v nej osláviť Otca? Keď sa má udiať čosi veľmi dôležité, rozhodujúce, povieme: „Treba vedieť, koľká bije!“ To je pre nás tá situácia, hodina, keď sa ukáže, čo v kom je, kto je aký charakter, na koho sa dá spoľahnúť a na koho nie. Ježišova mimoriadna hodina je v Jánovom evanjeliu udalosť jeho smrti na kríži. Evanjelium nenahliada Ježišovu smrť z jednoduchého hľadiska, že je to udalosť smutná, bolestná, ale hodnotí ju ako zjavujúcu Božiu slávu. Ježiš zomiera, lebo prišla jeho hodina, hodina jeho dokonanej vernosti Bohu. Zároveň je to hodina, v ktorej Boh zjavil svoju moc. Zjavil ju tým, že Ježišovi dal silu zostať mu verným aj za cenu smrti, a zároveň ho cez túto smrť priviedol do nebeskej slávy.
Ak Ježiš na svadbe povedal svojej matke, že ešte neprišla jeho hodina (hodina zjaviť Božiu slávu), a potom premenil vodu na víno, a evanjelium povie, že tým zjavil svoju slávu (Jn 2,11), ako to máme rozumieť? Treba to čítať ako poéziu. Neplatí, čo je doslovné, ale to, čo je za slovami skryté. Voda je staré židovské náboženstvo, víno je nové Ježišovo chápanie. Voda je povinnosť, víno je radosť. A potom kríž – ten bol nešťastie, teraz je šťastie. Bol trest, teraz je víťazstvo. Ak zomrie priateľ, je to nešťastie, ale ak zomrie za mňa, daruje mi život. Ak Ježiš zveruje svojho učeníka matke, znamená to, že sa stáva matkou jeho učeníkom a oni sa stávajú jej deťmi. Ešte inak: Ježišova matka tu predstavuje židovstvo, Starý zákon, a učeníci predstavujú kresťanstvo, Nový zákon. Uctievať Ježišovu matku pod krížom (po našom Sedembolestnú) potom neznamená ľutovať ubolenú Máriu, ale vstúpiť s ňou do zjavenia Božej lásky v Ježišovom živote i v jeho smrti, takpovediac na svadbe i na kríži.
Asi každý pozná slávnu Pietu, sochu Sedembolestnej, ktorá je umiestnená v chráme sv. Petra vo Vatikáne. Vytvoril ju Michelangelo Buonarroti v roku 1500, keď bol mladý. Socha znázorňuje utrpenie, ale je veľmi pekná, každému sa páči. Málokto vie, že Michelangelo neskôr vytvoril aj iné sochy bolestnej Matky. Tie sú celkom iné, nie na prvý pohľad pekné, ale dramatické, rozorvané, akoby cez ne starnúci umelec zápasil sám so sebou a so svojimi trápeniami.
O čo vo svojom živote zápasíme my? Čo je pre nás také
veľké, aby sme o to bojovali aj za cenu smrti? V súčasnom svete je to
pre mnohých nenávisť voči nepriateľom, túžba po pomste v súkromných
i politických vzťahoch. Ježiš na kríži a jeho matka s učeníkom
pod krížom nás učia celkom opačnému postoju: Vernosti Božej a ľudskej
láske, nie naivnej, ale mocnej, takej, čo nerozbíja, ale zachraňuje, čo neničí,
ale posväcuje.