Homília
Niektoré herecké a športové hviezdy ponúkajú svojim fanúšikom nielen autogramy, ale aj spoločnú večeru v reštaurácii. Zväčša sa možnosť takej večere vyhrá v nejakej súťaži. Umelcovi či športovcovi sa zvýši reklama a fanúšikovia sa tešia. Obdivovaná hviezda dožičí svojmu obdivovateľovi chvíľu pobudnúť v jej blízkosti, ale o skutočné zblíženie nejde. Ide o stretnutie osôb, ktoré sa temer v ničom nenachádzajú na porovnateľnej úrovni.
Dnešné čítania zo Sv. písma začínajú úryvkom zo Starého zákona, z Knihy prísloví. V tomto úryvku múdrosť sťa hostiteľ pripravila hostinu a vyslala poslov, ktorí na ňu pozývajú. Môže nás zaujať, že pozývaní sú najmä nedospelí a pochabí: „Poďte jesť a piť, zanechajte detinskosť, žite a kráčajte cestami rozumnosti.“ Ak my chápeme múdrosť ako oceňovanú ľudskú schopnosť, vo Sv. písme má múdrosť vždy čosi do činenia s Bohom. V Knihe prísloví sa zdôrazňuje: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom“ (Prís 1,7). Obraz o múdrosti z Knihy prísloví je pri dnešnej bohoslužbe zjavne zvolený preto, aby priblížil iný obraz, ktorý používal Ježiš, keď hovoril: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Pri Ježišovej hostine nejde len o to, aby sme príjemne posedeli a potešili sa s priateľmi. Ide o to, aby sme mali viac zo života, mali život večný, trvalo hodnotný. Cestou k tomu nie je selfie zo spoločnej večere s obdivovaným človekom, ani osvojenie si mnohých vedomostí zo štúdia. Cestou k takému životu je spoločné jedlo, kde ako pokrm dávame seba.
Už sme si viackrát hovorili, ako sa to deje. Podstata kresťanstva nie je v pravidlách a výpovediach, ktorých máme celé knižnice. Iste by bolo dobré aspoň niečo z tých múdrostí poznať. Predsa podstata kresťanstva je v nasledovaní Ježiša. V nasledovaní toho, čo o ňom vieme z jeho slov a skutkov, a ešte viac v odpovedaní na to, čím sa nám aktuálne prihovára svojím Duchom v našom duchu, v našom rozume a srdci. Dôsledkom je premena v neho – z našej podoby na jeho podobu. Pri tomto spodobovaní dochádza k čomusi ako prelievaniu jeho a našich postojov, jeho a nášho konania. Ako deti preberajú spolužitím s rodičmi spôsob života svojich rodičov (v dobrom i zlom), ako žiaci preberajú nielen znalosti, ale aj spôsoby a metódy svojich učiteľov a trénerov, ako sa priatelia stávajú vzájomným spolužitím priateľmi, tak sa máme stotožňovať v myslení a konaní s Ježišom. Toto stotožňovanie znamená „jesť jeho telo a piť jeho krv“.
V evanjelickej cirkvi sa pri hľadaní podoby s Ježišom dáva dôraz na čítanie Sv. písma, jeho počúvanie a prijatie. V katolíckej cirkvi sa dáva dôraz viac na sviatosti. Od II. vatikánskeho koncilu však súčasťou sviatostí je vždy aj Božie slovo, Sv. písmo. Sviatosti sú pre nás znameniami spásy, symbolmi stretnutia s Bohom, ktoré tým, že sa konajú, pomáhajú zažiť to, čo naznačujú. Ľuďom, ktorí tomu nerozumejú, treba povedať, že znamenia nie sú len na ozdobu, ktorá môže i nemusí byť. Znamenie alebo symbol je aj podanie ruky, aj slovo, ktoré povieme niekomu, keď ho vidíme po prvý raz. Ak o toho človeka, ktorému ruku podávame, však nemáme úprimný záujem, ide to do vetra, je to formalita a nič sa nestane. Ale ak ten záujem máme, čosi sa stane. Aby sa stalo, gesto, znamenie musí ladiť s naším vnútorným nastavením. Podobné platí pre sviatosti cirkvi. Preto ideme s vierou na sv. omšu a sv. prijímanie. To, čo voláme sv. prijímanie, sv. Oltárna alebo Ježišov svätý chlieb je znamenie jeho tela a krvi, jeho život pre nás. Ale „jesť telo Ježišovo“ je viac, ako ísť na sv. omšu a sv. prijímanie. Lebo nemáme konať iba znamenia, máme žiť s Ježišom, žiť jeho život pre život sveta.
Spomínal som pred týždňom Roberta Kennedyho, ktorý bol v r. 1968 zavraždený ako kandidát s najväčšími šancami byť zvolený za amerického prezidenta. Pred časom som videl o ňom dokumentárny film. V tom filme okrem iného ukázali, ako sa Robert Kennedy zoznámil s vodcom poľnohospodárskych robotníkov v Kalifornii, s Cézarom Chávezom. Zamestnávatelia týchto robotníkov zneužívali a krátili im mzdy. Vyvolalo to veľké nepokoje, ktoré boli krvavo potlačené. Po tvrdom zásahu polície aj Chávez ležal v nemocnici. Kennedy sa domnieval, že Chávez je nejaký ľavicový provokatér a bol veľmi prekvapený, keď išiel za ním a našiel ho kľačať v nemocničnej kaplnke na sv. omši. Kľakol si vedľa neho a spolu s ním bol na sv. prijímaní. Odvtedy sa Kennedy, pochádzajúci z jednej z najbohatších amerických rodín, a Cézar Chávez, človek z najchudobnejšej sociálnej vrstvy, stali priateľmi.
Ježiš naozaj zjednocuje, naozaj poskytuje silu a dáva život. Kennedy a Chávez by si nikdy neporozumeli, ak by im obom ako katolíkom išlo len o chodenie do kostola alebo naopak len o politiku. Modlitby a sviatosti potrebujeme prepojiť s našou snahou o čestný život a lepší svet. Vtedy to funguje, vtedy sa splní, čo povedal Ježiš: Kto mňa prijme, bude žiť naozaj, bude žiť naveky.