Dnes slávime 15. liturgickú nedeľu obdobia cez rok. Prvé čítanie pochádza z Knihy proroka Amosa. Tento prorok pôsobil okolo r. 760 pred Kr. na severe Izraela. Ako budeme počuť, istý kňaz ho stadiaľ posielal preč; bolo tam kráľovské sídlo a Amosovi hrozilo nebezpečie. Amos sa o sebe pekne vyjadril, že si nič nenamýšľa, ani sa nepletie do politiky, ale musí prorokovať, lebo ho Boh poveril touto úlohou. Podľa dnešného evanjelia Ježiš tiež posielal obyčajných ľudí, aby prorokovali, pomáhali ľuďom zorientovať sa a aby uzdravovali. V druhom čítaní budeme počuť chválospev apoštola Pavla. Hovorí v ňom o večnom Božom pláne, ako nás zachrániť v Kristovi.
Homília
V týchto dňoch viacerí z nás aspoň na pár dní menia svoj bežný program a vyjdú si na výlet alebo na kratšiu či dlhšiu dovolenku. S tým je spojené balenie do tašiek a kufrov, pričom otázka, čo všetko potrebujeme, nemusí byť vôbec ľahko zodpovedateľná.
Nevieme, aké dlhé boli cesty, na ktoré poslal Ježiš svojich učeníkov. Keď chodil s nimi po okolitých dedinách, na živobytie niečo potrebovali a nejako si to museli zabezpečiť. Ježišovi učeníci mali rodiny a zamestnanie. Ak sa píše, že Peter, Ján a ďalší opustili spolupracovníkov pri rybolove a išli za ním (Mk 1,20), mohlo to byť na dlhšie i kratšie obdobie, ale nie natrvalo. Ako vieme z evanjelia, Ježiš a apoštoli zostali v kontakte so svojim rodinami a vznikali aj nové priateľstvá s tými, ktorí sa nadchli pre Ježišovo konanie. Vyslanie dvanástich učeníkov bol nový projekt. Učeníci sa mali rozísť a skúsiť vo dvojici, ako sa im podarí rozvinúť Ježišovu činnosť. Obsahom tej činnosti mala byť moc nad nečistými duchmi, zblíženie s dovtedy neznámymi ľuďmi, starostlivosť o chorých a uzdravovanie. Výbava na cestu sa týkala len dvoch vecí – mali si vziať dobrú palicu a neísť sám, lež vo dvojici.
Vziať si doklady a peniaze, šaty na prezlečenie, kapsu s osobnými vecami – to pokladáme za samozrejmosť. Čo to znamenalo, že Ježišovi učeníci si tieto veci nemali brať so sebou? Mali byť odkázaní na iných, v neznámom prostredí sa mali pýtať na cestu, prosiť cudzích ľudí o prenocovanie, občerstvenie... Tým zároveň vznikol dôvod na nadviazanie kontaktu. Ježišovi učeníci nevyzerali ako bezdomovci, ktorí sa bezcieľne potulujú. Naopak, prejavovali záujem o problémy ľudí – duchovné, psychické, telesné. Tam, kde je na jednej strane problém a na druhej záujem a súcit, môže prísť ku zblíženiu. Poznámka, že si apoštoli mali vziať palicu na cestu, svedčí o realizme. Palica slúžila ako opora pri chôdzi a tiež na obranu voči prípadnému nebezpečenstvu. Celkom najdôležitejšie bolo, že Ježiš posielal učeníkov po dvoch. Dnes sa hovorí, keď sa púšťame do nového projektu alebo činnosti, že máme mať za sebou dobrý tím. Ježiš na svoj projekt novej spoločnosti, ktorý nazýval Božie kráľovstvo, si tiež pripravoval tím. Preto jeho učeníci mali pôsobiť vo dvojici a súčasne zostať v spojení so svojím zázemím – s Ježišom a ostatnými.
Keď sa niekde rozhodnú postaviť nový kostol alebo sa idú pustiť do veľkej opravy, ľudia sa zídu a radia sa, ako budú organizovať práce. Zachovali sa dokumenty o tom, ako v r. 1941 vznikla samostatná farnosť v Borinke. Naši ľudia sa museli zaviazať, že finančne uživia svoju farnosť. Ježiš oproti takémuto plánovaniu žiadal opak – materiálne nezabezpečiť nič. Z toho vidíme, že jedna vec je mať kostol a farnosť a druhá vec je hlásať a žiť Ježišovo poslanie. Kostol a farnosť sú prostriedky, ktoré majú slúžiť Ježišovmu poslaniu a nášmu vyslaniu v jeho mene. Toto poslanie konáme na rôznych úrovniach: v rodine i širšej spoločnosti, medzi ľuďmi známymi i s tými, s ktorými sa ešte len zoznamujeme. Keď politici a obchodníci chcú získať ľudí pre svoje projekty, vieme, že zaplatia veľa peňazí na reklamu a propagandu. Kto nemá za sebou médiá a dobré PR (public relations), nemá šancu. Ako kresťania dostávame inú výbavu: moc nad nečistými duchmi. Čo si máme pod tým predstaviť?
Ide o niečo podobné, ako učil sv. Ignác z Loyoly o „rozlišovaní duchov“. To je schopnosť alebo vnútorná pripravenosť, aby sme kriticky skúmali svoje duchovné postoje a pohnútky, či podporujú ľudskosť, spoločenstvo, bohumilý život alebo nie. Keď politik prednesie zaujímavý prejav, komentátori hneď špekulujú, čo chcel rečník povedať. Keď my sami sa o niečo snažíme, niečo prežívame, máme skúmať, z akého je to ducha, z čoho sa to zrodilo a kam to povedie. Máme sa usilovať mať moc nad duchmi v nás a rozlíšiť, ktoré pohnútky sú čisté a ktoré nie. A tiež pomáhať v tomto rozlišovaní iným. Ak sa k tomu pridá úprimný záujem o ľudí a ochota uzdravovať, vznikajú siete Ježišovho spoločenstva, jeho kráľovstva. Cítime sa na toto poslanie s Ježišom, cítime sa byť jeho poslami? O tejto úlohe je súčasný synodálny proces našej cirkvi. Úradný názov poznáme: Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť, misia.
Jeden môj priateľ, jezuita, organizuje každé leto púť, tzv. xaveriádu, na ktorej majú vytýčenú trasu, ale ubytovanie je neisté a jedlo si treba vyprosiť. Trvá to asi týždeň, zážitky sú rôzne. Najväčší bonus z púte je zažiť si to, vyskúšať svoje sily. Zistiť, ako materiálna neistota niekedy prináša duchovnú otvorenosť – u pútnikov, ako aj u tých, s ktorými sa stretnú. Priateľ spomína, ako sprevádzal pútnikov po Ríme, keď tam študoval. Robil to rád, rád ukazoval ľuďom, čo je v Ríme úžasné a slávne, ale časom sa znepokojený pýtal: Prečo sme my, slovenskí katolíci, takí konzumenti katolíckej kultúry inde a tak málo jej tvorcami doma? Preto dnes odporúča vydať sa na púť aj doma, objavovať krásu prírody i pamiatok minulých storočí a zažiť si zmenu v srdci, z ktorej sa zrodí aj vlastná kultúra, hlbšie zažitie viery a cirkvi.
A tak nech naše letné cesty nie sú len výlety, ale aj púte, nielen obdivovanie toho, čo je inde, ale aj povzbudenie k tomu, čo dokážeme vytvoriť sami. A napokon, aj ten náš všedný život nech nie je uzavretý, ale nech sa stane cestou s Ježišovým poslaním, na ktorej spoznáme, čo duchov rozlišuje a telo uzdravuje!