Dnes slávime sviatok dvoch svätých bratov, Cyrila (pôvodným menom Konštantína) a Metoda. Obaja pochádzali zo Solúna v dnešnom Grécku. Uctievame ich ako vierozvestov, apoštolov Slovanov. Na územie dnešného Slovenska a Moravy prišli v r. 863. O niekoľko rokov dosiahli, že v Ríme bola schválená slovanská liturgia. Sv. Cyril zomrel v Ríme r. 869 a sv. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu ako arcibiskup, kde pôsobil do svojej smrti v r. 885. Žiaci sv. Cyrila a Metoda neskôr šírili kresťanstvo v ďalších krajinách a významne prispeli k štátnosti a kultúre týchto krajín. Pri sv. omši dnes čítame chváloreč zo Starého zákona na ľudí, ktorí si zaslúžia úctu a vďačnosť. O našom povolaní a daroch Ducha Sv. čítame z listu apoštola Pavla. Dnešné evanjelium spomína našu zodpovednosť za hlásanie Ježišovho posolstva vo svete.
Homília
Dnes si na Slovensku pripomíname svätých Cyrila a Metoda, ktorí ako misionári kresťanskej viery prišli medzi našich predkov v r. 863 (pred 1161 rokmi). Aj po tých dlhých rokoch vieme veľa o ich činnosti. Pôsobili predovšetkým na dnešnom Slovensku, na Morave a v Zadunajsku (dnešné západné Maďarsko). Čo po toľkých rokoch ešte znamená pre nás pamiatka na sv. Cyrila a Metoda? Nakoľko je pre nás živou, pomáhajúcou nášmu životu?
Ústava SR, prijatá 1. 9. 1992, vo svojej preambule dáva cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy do súvislosti so samotnou existenciou národa a vznikom vlastného štátu. Sv. Cyril a Metod prišli k našim predkom ako hlásatelia kresťanskej viery, ale na rozdiel od iných misionárov šírenie kresťanstva spojili s podporou kultúry a vzdelanosti našich predkov. Toto malo aj politický cieľ, vo vtedajších pomeroch mala sa upevniť pozícia štátu, ktorý v tej dobe jestvoval na našom území a do histórie vošiel pod názvom Veľká Morava.
Pri dnešnej sv. omši sme čítali úryvok z Listu apoštola Pavla Efezanom. Apoštol sa prihováral kresťanom vo veľkom meste Efez na pobreží Malej Ázie (v dnešnom Turecku). Písal ľuďom, z ktorých boli jedni pôvodom Židia a druhí pohania, najmä Gréci. Pred svojím pokrstením si nevedeli predstaviť, že by mohli mať niečo navzájom spoločné – azda okrem hmotných záujmov. Teraz už ako kresťanom im apoštol píše: „Buďte hodní svojho povolania, znášajte sa v láske. Zachovajte jednotu ducha vo zväzku pokoja. Veď máte jedného Ducha a Pána, jednu vieru, jeden krst. Máte aj rôzne dary, preto ste jedni apoštolmi, druhí učiteľmi, ďalší prorokmi.., na budovanie jedného tela (spoločenstva), až kým všetci nedospejeme v dokonalého človeka podľa Ježiša Krista“ (Ef 4,1-5.11-13).
Tento úryvok z Listu Efezanom dnes čítame, lebo dobre vystihuje, čo chcela dosiahnuť misia sv. Cyrila a Metoda. Ako Židia a pohania v Efeze v časoch apoštola Pavla podobne aj ľudia na Slovensku v 9. storočí boli rozdelení na bohatých a chudobných, na slobodných a otrokov. Navyše sa na našich predkov dívali ľudia z vyspelejších krajín ako na nekultúrnych a primitívnych. Naši pohanskí predkovia boli ovládaní strachom z prírodných božstiev, verili na rôzne čary a nižšie postavení sa báli svojich vládcov. Spoločnosť fungovala podľa „zákona silnejšieho“. Prvým kresťanským misionárom, ktorí prišli po r. 800 na Slovensko, podarilo sa priviesť ku kresťanstvu niekoľko bohatších ľudí, ktorí žili na opevnených hradiskách. Títo ľudia prijali kresťanstvo najmä zo spoločenských dôvodov. Do tejto situácie prichádzajú sv. Cyril a Metod, aby nielen tzv. spoločenské elity, ale všetok ľud priviedli k viere, a to úprimnej a pochopenej. Nešlo im len o to, aby sa naši predkovia dali pokrstiť. Prijatý krst a viera mali ľuďom pomôcť k tomu, k čomu chcel Pavol priviesť prvých kresťanov v Efeze: Aby napriek rôznym sociálnym rozdielom smerovali k spoločenstvu, ktoré sa nespráva podľa zákona silnejšieho, ale podľa Božích prikázaní, a vzájomné spolužitie si vytvára cez predstavy o hodnote človeka podľa Ježišovho evanjelia. Týmto cieľom mala slúžiť nová abeceda (písmo), preklad Biblie do reči našich predkov (starej slovenčiny alebo staroslovienčiny), tiež bohoslužby v tomto jazyku, ako aj vzdelávanie a školstvo v tomto jazyku.
Z dejín vieme, že pôsobenie cyrilo-metodskej misie trvalo pomerne krátko. Sv. Metod ako arcibiskup Veľkej Moravy, ku ktorej patrilo územie viacerých krajín dnešnej strednej Európy, zomrel v r. 885. Veľká Morava ako štát zaniká niekedy po r. 907. Z dejín však vieme aj to, že hoci sa tento štát neudržal a nezachovala sa ani cirkev staroslovienskeho jazyka, ľudia, ktorí tu žili a prijali kresťanstvo, zostali aj v chaotických pomeroch kresťanstvu verní a pomohli priviesť ku kresťanskej viere aj ďalšie národy, na prvom mieste starých Maďarov, ktorí sa usadili medzi Slovanmi a vytvorili s nimi nové kráľovstvo, známe pod menom Uhorsko.
Keď sa dnes pýtame, nakoľko nám pomáha alebo nakoľko je živou pamiatka sv. Cyrila a Metoda, nemáme na túto otázku ľahkú odpoveď. Novinár Ivan Hoffman žije na Morave, v ČR, kde dnes spolu s nami majú štátny sviatok, a zajtra majú ešte jeden sviatok, keď si pripomínajú upálenie Jána Husa. Pred rokom napísal text, v ktorom spomína historku, čo priniesla z gymnázia, z hodiny dejepisu, jeho dcéra. Profesorka sa pýtala žiaka, čo si pripomíname 5. júla. Keď to žiakovi nešlo, napovedala mu, že príchod vierozvestov. „A čo si pripomíname 6. júla,“ pokračovala. Žiak sa posnažil a váhavo odpovedal: „Ich odchod?“ Ivan Hoffman dodáva: „Hodnoty z minulosti ešte nikdy neviseli na takej tenkej niti ako dnes, keď štafetový kolík zodpovednosti za spoločnosť preberá generácia individualistov bez pamäti, ktorú nezaujíma, čo bolo medzi príchodom a odchodom.“
Čo môžeme urobiť, aby naše hodnoty, hmotné i duchovné dedičstvo neprevzali po nás sebci a individualisti, ale vďační, múdri a zodpovední ľudia? Budúcnosť nemáme vo svojej moci a nemáme pod kontrolou ani vlastné deti. Ale na seba môžeme mať vyššie nároky. Prepájajme teda v odkaze na sv. Cyrila a Metoda našu vieru s kultúrou a múdrosťou a žime túto svoju vieru s hrdou vďačnosťou i priateľskou radosťou!