Dnes slávime sviatok apoštolov sv. Petra a Pavla. Podľa hodnoverných svedectiev obaja zomreli v Ríme v rokoch 64 až 67 v 1. stor. po Kr. Dnešný sviatok je sviatkom jednoty a zároveň mnohorakosti katolíckej cirkvi. Apoštoli Peter a Pavol boli rozdielni, ale spoločne, každý vlastným spôsobom zvestovali Ježišovo evanjelium. Prvé čítanie dnes spomína udalosť, ako bol Peter zachránený z väzenia v Jeruzaleme. Druhé čítanie prináša svedectvo apoštola Pavla z obdobia, keď bol väznený a tušil svoj blízky koniec. Vyznáva sa, že jeho poslednou istotou je len Boh sám. V evanjeliu počujeme apoštola Petra, ktorý za seba i ostatných učeníkov vyznáva, že Ježiš je Kristus, syn živého Boha. Ježiš vo svojej odpovedi sľubuje, že Šimon sa stane Petrom, čiže skalou, na ktorej bude postavená cirkev.
Pozdrav biskupov
„Prihovárame sa vám na slávnosť sv. Petra a Pavla, plní dojmov, ktoré sme si priniesli z Večného mesta počas našej návštevy Ad limina apostolorum od 2. do 10. júna. Pôvod zvyku „putovať k Petrovi“ je starobylý a siaha do najstarších dôb kresťanstva. Rím sa stal mestom pôsobenia apoštolov sv. Petra a Pavla, ktorí v ňom položili svoj život za vieru v Krista. Preto je pre nás kresťanov-katolíkov mestom nástupcu sv. Petra – pápeža, mestom jednoty a univerzálnosti cirkvi, strediskom pravej viery, predsedníčkou lásky, ako ju nazval na začiatku 2. storočia sv. Ignác z Antiochie. V tomto zmysle platí, že „všetky cesty vedú do Ríma“.
Návšteva Ad limina sa nechápe len ako úradná povinnosť biskupov, ale má hlboký duchovný zmysel. Bratské stretnutia so Svätým Otcom a jeho najbližšími spolupracovníkmi nám ponúkli príležitosť nielen predstaviť situáciu našich diecéz, ale sa aj vzájomne povzbudiť. Pápež František nás prijal v piatok 7. júna a povzbudil nás, aby sme boli starostlivými pastiermi. Pastier má kráčať pred zvereným stádom, zároveň má byť uprostred svojho ľudu, aby poznal ich radosti a starosti. A má aj kráčať za stádom, aby zachytil a povzbudil tých, ktorí nevládzu, a hľadal tých, čo sa stratili. František pre vyjadrenie hĺbky vzťahu často použil slovo blízkosť. Byť skutočným veriacim znamená byť blízko Bohu, blízky svojim blížnym. Nie individualistom, ale človekom hlbokých, blízkych vzťahov.
Príklad skutočného života nám dáva Boží služobník Ján Havlík, študent spoločnosti sv. Vincenta. Pápež František rozhodol o uznaní jeho mučeníctva „z nenávisti voči viere“. J. Havlík bude 31. aug. 2024 v Šaštíne povýšený na oltár ako blahoslavený. Tento mladý človek, ktorý pochádzal z Duboviec na Záhorí, cítil povolanie stať sa kňazom a misionárom. V 50. rokoch minulého storočia bol násilne odvlečený z rehoľnej školy. V štúdiu pokračoval tajne. Po udaní a vyšetrovaní bol väznený. Vo väzení strávil 11 rokov, prepustili ho pre zlý zdravotný stav. Zomrel 27. dec. 1965 vo veku 37 rokov. Pozývame vás, aby ste sa prišli 31. aug. poďakovať do Šaštína za blahorečenie Jána Havlíka a na jeho príhovor ako mučeníka vernosti si vyprosovali silu obstáť v skúškach dnešných dní. Modlime sa za pápeža Františka a na jeho úmysly a usilujme sa vernosť k Petrovmu nástupcovi preukázať v každej oblasti nášho kresťanského života. K tomu vás žehnajú biskupi Slovenska.“
Homília
Pozdrav biskupov pripomína nedávnu návštevu slovenských biskupov v Ríme. O čom sa rokovalo, priamo nepíšu, len spomínajú, že sa zdôrazňovala blízkosť Bohu a ľuďom. Nemáme byť individualistami (žiť si pre seba), ale ľuďmi blízkych vzťahov. Úzkoprsé, sebecké zameranie na seba, na vlastné presadenie sa, na osobný úspech, patrí k rozšíreným chorobám našej doby. Cirkev, ktorá by sa správala ako veľký neosobný úrad, nedokázala by túto chorobu liečiť. Žiaľ, nájde sa dosť ľudí aj v cirkvi, aj medzi kňazmi, ktorí sú individualistami. Koľko ľudí poznáme z našej farnosti, čo sa zaujímajú o niekoho nad rámec svojej najužšej rodiny? Koľko je medzi nami tých, čo navštevujú chudobnejších a starších, čo nezištne ponúknu svoju pomoc pre iných? Ak poznáme, ak si ich vieme predstaviť, poďakujme sa za nich v srdci a modlitbe.
Z rozhovoru s jedným biskupom po návšteve v Ríme som sa dočítal, že na rozdiel od minulosti naši biskupi na vatikánskych úradoch zažili málo prikazovania a viac počúvania. Iný biskup prezradil, že sa im viackrát zdôrazňovalo, aby sa snažili o zmierenie s arcibiskupom, ktorý bol pred 12 rokmi odvolaný z úradu v Trnave. Z pozdravu biskupov sa nedozvedáme, či sa hovorilo (a ako) o najdôležitejšej udalosti storočia – o synodálnej cirkvi.
Celý svet sa mení, musí sa zmeniť aj cirkev. Nie prispôsobiť sa modernej dobe, ale Ježišovi. Odpovedať v rámci prítomnej doby na jeho otázky, ako sa snažil odpovedať Peter, keď sa ho Ježiš pýtal: Za koho ma máte? Podľa dnešného úryvku evanjelia Ježiš Petra pochválil za jeho odpoveď a pripomenul, že to, čo je naozajstná pravda, nemá sám zo seba, ale od Otca na nebesiach. To, ako mu prisľúbil, že mu zverí kľúče od nebeského kráľovstva, sme tradične vysvetľovali tak, že Peter (pápež) má moc dovoľovať a zakazovať, a to s platnosťou pred Bohom. Viac ako priamy odkaz na nejaké úradno-právne konanie má však reč evanjelia hlbší význam: Peter (cirkev) má sa zviazať s Ježišom, naňho sa pripútať, a potom ponúknuť svedectvo, ako toto spojenie s Ježišom rozväzuje naše nešťastné putá a odstraňuje hranice, ktorými sme často obmedzovaní.
Apoštol Peter a neskôr aj Pavol mnohokrát
skúsili, čo znamená zažiť oslobodzujúce zjavenie milosrdnej Božej lásky. Tej,
ktorá nás mení a činí nás schopnými uzdravovať a zachraňovať, ako
zachraňoval Ježiš. Spojením s Ježišom, naviazaním sa na neho, rozviažme
choré putá a obdarujme sa Božou a ľudskou blízkosťou! Nech sa nám to
darí zažiť na príhovor apoštolov Petra a Pavla i nášho nového
blahoslaveného Jána Havlíka!