Úvod do liturgie
Dnes slávime sviatok našej obce a farnosti, hodovú nedeľu po sviatku Najsv. Srdca Ježišovho, ktorému je zasvätený náš farský kostol. Sv. omšu dnes s nami slávi Miroslav Bederka, dekan obvodu Bratislava-Sever a farár v Dúbravke. Prvé čítanie je dnes z Knihy proroka Ozeáša. Prorok, ktorý žil v 8. stor. pred Kr., pripomína, ako má Boh veľa dôvodov hnevať sa na svoj ľud, ale nevzdáva sa a snaží sa nás „pritiahnuť povrazmi ľudskosti a lásky“. Evanjelium dnes spomína prebodnutie Ježišovho boku na kríži, čo v Jánovom evanjeliu má symbolický význam: Z Ježišovho života a smrti prúdi na nás voda a krv, láska a obeta, všetky sviatosti cirkvi. V druhom čítaní apoštol Pavol pripomína: Kto žije v Bohu, žije krásny, bohatý život.
Homília
Kostol v Borinke bol zväčšený prístavbou koncom 19. stor. Veľkú zásluhu mala na tom rodina Weiszová, ktorá podnikala v blízkych Medených Hámroch. Bolo to obdobie, keď sa v katolíckej cirkvi mimoriadne rozšírila úcta Srdca Ježišovho. Preto aj nášmu kostolu zmenili zasvätenie z kostola sv. Prokopa na kostol Najsv. Srdca Ježišovho. Prvé prejavy úcty voči Srdcu Ježišovmu poznáme už z 12. stor. V 17. stor. prispeli k rozšíreniu tejto úcty videnia sv. Márie Margity Alacoque (1673-1675), ale až v r. 1856 sa zaviedol sviatok Srdca Ježišovho pre celú cirkev. Viacerí z nás si pamätajú, ako sa v minulosti zdôrazňovala prax prvých piatkov. Kto prišiel každý mesiac na spoveď a prijímal Sv. Oltárnu deväť prvých piatkov po sebe, tomu sa dostalo uistenia, že zomrie v milosti posväcujúcej a príde do neba. Asi najväčší rozsah dosiahla prax prvých piatkov a úcta Srdca Ježišovho v prvej polovici 20. stor. Odvtedy prešlo veľa rokov, zmenili sa spoločnosť i kultúra, a zmenili sa aj ľudia v cirkvi. Pre väčšinu je Srdce Ježišovo už len jedným z mnohých svätých obrázkov. Ak sa pýtame, čo pre nás dnes Srdce Ježišovo môže znamenať, pozrime sa na čítania Sv. písma, ktoré sa dnes čítajú. Stačí, ak zostaneme pri tom prvom, zo Starého zákona.
Prorok Ozeáš pôsobil veľmi dávno, po r. 750 pred Kr. On netušil nič o Ježišovi z Nazareta a už vôbec nič o úcte jeho srdca. Jeho trápil stav izraelskej spoločnosti, ako si ľudia nectia Boha, ale klaňajú sa cudzím pohanským božstvám. Ako si robia zle, ako sa naháňajú za väčším ziskom a od úcty cudzím bohom očakávajú, že im prinesie bohatstvo. Prorok preto v mene Boha pripomínal: „Keď bol Izrael mladý, keď pred stáročiami trpel v Egypte, miloval som ho. Vzal som ho na ramená ako ovečku, chcel som si ho k sebe pritiahnuť povrazmi ľudskosti a lanami lásky, ale on si to nevšímal, že ho opatrujem. Čo mám teraz s nimi urobiť?“ Tak sa pýtal prorok v Božom zastúpení a odpovedal: „Srdce sa vo mne chveje, nemôžem sa nezľutovať, veď som Boh, nie človek“ (Oz 11,9).
Prorok 700 rokov pred príchodom Ježiša nič o ňom nevedel, ale vedel o Božom srdci. Vedel, že Boh má srdce, dobré a zľutovné srdce. Nie je pravda, ako si to niekedy predstavujeme, že Boh Starého zákona je tvrdý a Boh Nového zákona je milosrdný. Je to ten istý Boh, len niektorí z nás si nevšímajú, ako sa o nás stará a ako s nami koná. „Povrazmi ľudskosti, lanami lásky,“ povedal prorok. Ježiš bol ten, kto vedome a jasne slúžil Božiemu programu ľudskosti a lásky. Cítil sa byť Bohom milovaný a za svoje poslanie pokladal zjavovanie Božej lásky vo svete. V skratke povedané: Ježiš sa stal tvárou Božej lásky, zjavil nám Božie srdce.
V súčasnosti sú medzi nábožnými kresťanmi rozšírené viac iné pobožnosti ako pobožnosť k Srdcu Ježišovmu. Na všetkom môže byť niečo povzbudzujúce a dobré, ale náš problém je často v tom, že nevnímame podstatu a zostávame na povrchu. Málokto dnes vie, že tých „deväť prvých piatkov“ bolo v minulosti odporúčané ako reakcia na hrozne rozšírený pesimizmus v cirkvi, na sústredenie sa na ľudský hriech namiesto na Božiu lásku. Ale, samozrejme, nešlo o počítanie koľkokrát... Ako som povedal, u mnohých z nás je to ako v tom starom Izraeli. Mnohí sa klaňajú cudzím bohom. Nesmejme sa, že na rozdiel od pohanov nemáme sochy a obrázky bôžikov. Máme, a veľa!
Ježiš raz povedal: Kde je tvoj poklad, tam je tvoje srdce. Po druhej svetovej vojne mnohí naši ľudia dreli, aby sa ich deti mali lepšie. Deti sa časom asi aj mali materiálne lepšie, ale koľkí z nich si zachovali vďačnosť voči rodičom, vieru rodičov a lásku k Bohu? Odborníci na stav spoločnosti hovoria, že v stredoveku určovalo život ľudí náboženstvo, asi pred 200 rokmi mala ambíciu nahradiť náboženstvo veda, a v súčasnosti určuje život ľudí konzum, teda ideál mať viac, a to čo najrýchlejšie. Kde je náš poklad, tam je naše srdce...
V dnešnej cirkvi sa nevráti úcta k Srdcu Ježišovmu v tej forme, akú mala v prvej polovici minulého storočia. Ani ľudia nebudú chodiť masovo na spoveď na prvé piatky. Veľa sa zmenilo. Ale zmena by nemala byť len v tom, že jednu módu nahradí druhá, hoci aj náboženská (napr. obrazy Srdca Ježišovho nahradili u niektorých katolíkov obrazy Božieho milosrdenstva – „poľského“ Ježiša). Jeden z najväčších teológov minulého storočia, Karl Rahner, keď premýšľal o Ježišovom Srdci, okrem iného napísal: „Úcta k Srdcu Ježišovmu má dnes šancu sa obnoviť len vtedy, ak si necháme prebodnúť svoje srdce ako Ježiš. Ak si ho necháme prebodnúť dnešnými bolesťami ľudí a trápeniami sveta. Ak sa staneme citlivými na bolesť iných a staneme sa ľuďmi empatie a súcitu.“ (porov. Jn 19,31-35)
Darí sa nám to, učíme sa tomu? Keď počúvam od známych, ako sú v súčasnosti vo viacerých obciach a mestách, ba dokonca v rodinách, naši ľudia rozvadení aj kvôli politickým názorom, ako si kvôli tomu vedia ubližovať, nemám veľké očakávania. Predsa, nezáleží na tom, či sa pred obrazom Ježišovho Srdca budú modliť mnohí alebo len máloktorí: „Ježišu, sprav moje srdce podľa srdca svojho!“ Na kríži bol Ježiš najprv sám. Ale Božia láska, ako vedel už prorok Ozeáš pred 2 700 rokmi, koná a neunaví sa, kým nás nepritiahne povrazmi ľudskosti a lanami lásky.