V časoch socialistického režimu sa niektorým ľuďom vyčítala tzv. dvojkoľajná výchova. V školách a vôbec v celom štáte sa za úradne správny názor pokladal ateizmus. Keď niekto vychovával svoje deti v náboženskej viere, vyčítalo sa mu, že ich vedie k dvojkoľajnosti, rozpoltenosti: Čo vychováte zo svojich detí? Veď niečo iné počujú v škole a niečo iné doma! Neskôr po prevrate vznikali cirkevné školy aj s tou predstavou, že deti budeme vychovávať bez rozporov: Čomu sa verí doma, to nájdu deti aj v škole! Dnes po všetkých skúsenostiach so životom v otvorenej spoločnosti si môžeme len vzdychnúť: Svätá naivita! Súčasnosť nie je o dvojkoľajnosti, ale pluralite svetonáhľadov, vier, presvedčení a životných štýlov. A ich nositeľmi či predstaviteľmi nie sú v prvom rade nejaké úradné autority a inštitúcie, ale voľne poletujúce informácie, obrazy a modely reálneho i virtuálneho sveta. Aká je tu šanca, že v pluralite týchto názorov a štýlov vychováme svoje deti správne, že ich vychováme ku kresťanstvu a že, napokon, aj seba samého zachováme pri zdravom úsudku a správnej morálke?
Keď Ježiš posedával na hostinách s mýtnikmi a hriešnikmi, nábožní farizeji mu to vyčítali. Miešanie nábožných a spravodlivých ľudí s nenábožnými a hriešnymi (nielen kvôli deťom, ale zo zásady) pokladali za neprípustné. Ježišovo verejné pôsobenie sa navonok podobalo činnosti iných potulných kazateľov, prorokov či rabínov vo vtedajšom Izraeli. Ak si Ježiš robil verejne nárok, že sa cíti na to, aby vykladal Boží zákon, ostatní rabíni si ho všímali a okamžite reagovali, ak sa im zdalo, že Ježišov prístup k tomu, čo je nábožné a spravodlivé, je neštandardný. Počuli sme Ježišovo vysvetlenie, prečo sa stretával s hriešnikmi: Veriaci v Boha sa musia zaujímať najmä o problémových a hriešnych ľudí, a Boh od nás nežiada predovšetkým náboženské prejavy v kostoloch, ale milosrdenstvo, lásku a chápavý prístup k iným ľuďom.
Nakoľko nám tento Ježišov príklad pomáha zvládnuť súčasný pluralizmus, zmätok svetonáhľadov a životných štýlov? Dnes nám nikto veľmi nevyčíta, s kým sa stretávame. Svet je dnes taký, že ako ktosi povedal, kresťan dnes „každodenne je a pije s hriešnikmi“. Znamená to však, že už tým samotným sme správni, ak sa dokážeme bez predsudkov stretávať s inak žijúcimi a inak veriacimi? Ak by sme to takto chápali, celý problém by sme dosť podcenili. Dôraz sa predsa nekladie na správanie bez predsudkov, ale na to, či verím a žijem niečo také mocné a uzdravujúce, že to pomáha žiť mne i iným. Ako sme si mohli všimnúť, hostine s hriešnikmi predchádzalo Ježišovo pozvanie, ktoré adresoval Matúšovi, úradníkovi colnej správy, aby ho nasledoval, aby sa stal jeho učeníkom, aby sa stal človekom Božieho kráľovstva. Bolo to pozvanie práve k tomu, čo je pre človeka naozaj obšťastňujúce, posilňujúce a uzdravujúce. Ježiš toto mocné a uzdravujúce, Božie a spravodlivé, nechápal ako niečo, čo už máme a treba si to len pred zlým svetom uchrániť – napr. oddeľovaním sa od tých horších, ale chápal to ako niečo, čo stále vzniká v spolupráci s Bohom, a tam, kde niekto s Bohom spolupracuje, nemusí sa báť, že ho svet pokazí, ale naopak môže sa nádejať, že ten svet (a to aj svet hriešnych ľudí) získa.
Takže dá sa povedať, že naša výchova a naše správanie naozaj nemajú byť dvojkoľajné, máme žiť poctivo, máme sa držať toho, čo pokladáme za správne a čomu veríme. Toto všetko sa však podľa Ježiša nedeje a ani sa diať nemôže v nejakom chránenom priestore, gete či izolácii. V našej cirkvi máme veľa rôznych poučiek, vysvetlení a pravidiel. Tieto poučky máme uložené v katechizme, v kódexe cirkevného práva, v liturgických knihách a v mnohých ďalších učebniciach a inštitúciách. Pritom by sme však nemali zabúdať, že kresťanstvo nie je náboženstvom zákona, vernosti zákonu, ale náboženstvom nasledovania Ježiša Krista, jeho osoby. Ježiš nepovedal Matúšovi: Poď a daj sa poučiť, ale nasleduj ma, priateľ sa so mnou! A Matúš ho ako nový priateľ pozval na hostinu a potom ho nasledoval.
Súčasný pápež Benedikt XVI. rád zdôrazňuje, že kresťanstvo sa uprostred „babylonu“ – chaosu starovekého sveta neuchytilo ako ďalšie náboženstvo, ale ako „philosophia vera“, ako pravá múdrosť, pravé osvietenstvo, ktoré sa prepracovalo k pravde. Z hľadania múdrosti pre život vzniklo kresťanstvo ako „religio vera“ (pravé náboženstvo), čím sa vytvorila syntéza rozumu, viery a života. Zároveň sa pápež pýta: Čo sa stalo s osvietenstvom, svetlom múdrosti, a čo s kresťanstvom, že táto syntéza dnes nefunguje? Pripomína, že odpoveď nemôže byť len teoretická ani len praktická, že odpoveď je v prepojení rozumu s láskou. Rozum, ktorý chce milovať, láska, ktorá chce byť rozumná... Pravý rozum je láska, a láska je pravý rozum. (J. Ratzinger/ P. Flores d’Arcais, Gibt es Gott?, Berlin 2006, 18.) Znie to vznešene, ale azda nám to ukazuje cestu, na ktorej sa budeme menej báť, že sa pokazíme, a viac sa budeme vzájomne povzbudzovať k túžbe po pravej múdrosti i pravej láske, ktoré sú také príťažlivé, že ak ich raz objavíme, netreba sa strachovať, že sa ich ľahko vzdáme alebo že o ne len tak prídeme.
