V jednom komentári k Františkovmu textu čítame: Pápežovo „posolstvo je duchovná záležitosť, ale v podaní Františka ide aj o svet a zápas oň. Najprv kladie otázku, či vidíme správne skutočnosť, či si všímame, pod akou je svet vládou, aké falošné modely (modly) v ňom vládnu. Pripomína, že vládcovia dnešného sveta ničia aj naše sny, takže mnohým ľuďom sa zdá, že žiaden iný svet (azda lepší, ako je ten dnešný) ani nie je možný. V centre biblického príbehu o ceste k slobode je Boh, ktorý oslovuje Mojžiša ako ten, kto vidí, čím trpia ľudia, a vyzýva k exodu, k ceste do slobody. Na tejto ceste treba počítať s tým, že pôjde aj o boj s dnešnými modlami, či už majú podobu určitých myšlienok a predstáv, alebo aj tradícií a ľudí.“
Pápež vo svojom posolstve radikálne prízvukuje: „Preč s modlami, ktoré nás zaťažujú, preč s pripútanosťou, ktorá nás väzní.“ Skúsme sa zamyslieť nad otázkou, ktoré sú tie aktuálne (dnešné) modly, ktoré z nich sú najlákavejšie, ktoré z nich sú pre nás aj najväčšou záťažou a prekážkou na ceste k našej osobnej slobode. Ktoré modly nás k sebe pútavajú viac než naša túžba po vnútornej slobode? Dokážeme ich pravdivo identifikovať?
Pápež František vo svojom tohtoročnom posolstve vychádza z evanjeliového rozprávania o Ježišovom štyridsaťdňovom pobyte na púšti, kde ho diabol pokúšal. Z Matúšovho rozprávania (Mt 4,1-11) vieme, že Ježiš bojoval s pokušením rýchlych zjednodušených riešení – premeniť kamene na chlieb, a tak zahnať hlad, skočiť z veže a nechať sa zachrániť anjelmi a získať úplnú moc.
Podľa Františka sa tieto najhrozivejšie modly dajú chápať aj ako hlas nepriateľa v našom vnútri: „Byť všemohúci, byť každým uznávaný, a vládnuť nad druhými: každý človek v sebe cíti vábenie týchto lží. Je to dobre známa cesta. Takto sa môžeme pripútať k peniazom, k určitým projektom, myšlienkam, cieľom, k svojmu postaveniu, tradícii, dokonca k niektorým ľuďom. Namiesto toho, aby nás posúvali, nás paralyzujú. Namiesto toho, aby nás spájali, stavajú nás vzájomne proti sebe.“
Vychádzajúc z pastoračnej praxe, zo skúsenosti pri rozhovoroch, spovediach i vlastného duchovného života, pokúsim sa pomenovať tie najčastejšie modly súčasnosti, s ktorými mnohí ľudia bojujú.
1. Workoholizmus. Posadnutosť prácou, ktorá nám v skutočnosti slúži ako únik od premýšľania a hľadania riešení vážnych osobných, rodinných či vzťahových problémov. Zhon, naháňanie sa nám bránia zastaviť sa, veci premyslieť, premeditovať. Mnohí sa preťažujú prácou, aby si tak saturovali potrebu svojej vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti. Avšak tento zhon a naháňanie napĺňajú dušu trpkým pocitom nezmyselnosti. „Tlak zrýchleného života rozptyľuje, delí, a napokon ničí čas pre rodinu, ničí čas pre priateľstvá, čas pre deti, čas pre starých rodičov, čas pre vďačnosť..., ničí čas Boží.“
2. Sebestrednosť. Ide o zvláštnu formu egoizmu, potreba byť stále centrom pozornosti iných, doma či v práci, v rôznych spoločenstvách. Potreba byť druhým stále k dispozícii, aj vtedy, keď to vôbec nie je nevyhnutné a keď dokážu pomôcť iní. Zároveň to však prináša povýšenecké pohľady a pohŕdavé poznámky, ktoré vznikajú zo zabúdania na nežnosť, súcit a rešpekt pri stretnutiach s druhými, zvlášť so zraniteľnými, zranenými a tými, ktorí sa strácajú v omyloch a zlyhaniach.
3. Perfektnosť. Tým sa nemyslí perfekcionizmus, ale akási vnútorná posadnutosť po absolútnej bezhriešnosti. Za každú cenu musím byť dokonalý(-á), nesmiem spáchať žiaden hriech. Častokrát je jej dôsledkom nezdravé úzkostlivé svedomie (nielen v oblasti šiesteho Božieho prikázania), strach zo zlyhania, strach z Boha a duchovná paralýza, neschopnosť kráčať po ceste. (Lenže svätosť nie je to isté ako bezhriešnosť.)
4. Túžba mať všetko pod kontrolou. Nutkanie mať všetko pod kontrolou, všetko vedieť, o všetkom rozhodnúť, či pri najhoršom všetko zničiť. Toto pokušenie často vzniká, ak zabúdame byť vďační za dar života a za všetko dobré, čo od Boha dostávame.
5. Neustály vnútorný hluk. Neschopnosť ponoriť sa do ticha. K typickému koloritu dnešných ulíc patria mladí so slúchadlami v ušiach. Bez ohľadu na vek však všetci strácame schopnosť prežívať chvíle v tichosti či venovať sa dlhšej meditácii. Prekážajú nám nepríjemné myšlienky či nutnosť prekonávať sa pri premýšľaní nad riešením osobných ťažkostí. Radšej vítame ohlušujúci hluk, ktorý otupuje náš sluch a zabraňuje tvorivej moci ticha. Paradoxne aj dookola omieľajúca sa modlitba môže zahlušiť Božiu odpoveď z ticha.
6. Živenie sterilných a neplodných myšlienok. Z uzavretosti pred mnohorakými tvorivými impulzmi živíme v sebe sterilné a neplodné myšlienky, ktoré nám bránia vykročiť k druhým v ústrety a podeliť sa s nimi o ich trápenia a starosti. V Cirkvi sa to najčastejšie prejavuje pri príprave kázní a homílií. Príhovor plný takýchto myšlienok býva síce garantom dogmatickej pravdivosti a teologickej presnosti, ale bežným veriacim nič nepovie, je nesmierne nudný a neodpovedá na otázky, ktoré si poslucháči kladú.
7. Život bez kríža. Za odbočenie zo správnej cesty k slobode sa mylne považuje nutnosť sebazaprenia, rôznych vnútorných bojov či výber „menšieho zla“ na dôležitých životných križovatkách. Ideálom je dosiahnutie svojich cieľov bez námahy a akéhokoľvek boja. „Svet je gombička.“ Populárnym sa stalo heslo: „Život je dostatočne ťažký, načo si ho máme ešte viac komplikovať.“ Lenže absencia akejkoľvek obety, sebadarovania vo vzťahoch je prejavom falošnej lásky k svetu, k Bohu či blížnemu. Kresťanstvo bez kríža je hoax.
8. Fixácia na dočasné. To, čo je dočasné, pominuteľné a povrchné nás vyprázdňuje, oberá nás o korene, vzťahy, o zmysel putovania, aj o vedomie, že sme stále na ceste.
9. Jediný správny názor. Pluralita názorov je v súčasnosti pre mnohých nežiadúca – v spoločnosti, politike i Cirkvi. Ak má niekto iný pohľad na skutočnosť, okamžite je ostrakizovaný, stáva sa verejným nepriateľom. Pričom zabúdame, že na tú istú nemennú (absolútnu) pravdu každý nazerá zo svojho uhla pohľadu. Jeho pohľad môže byť výsledkom výchovy, manipulácie, osobnej skúsenosti, (ne)informovanosti, vzdelania či minulých zranení. O čo viac uhlov pohľadu, o to viac je dôležitejšia vzájomná komunikácia, nie presadzovanie jednej uniformnej ideológie.
Cesta k spáse, cesta púšťou, cesta týmto životom je pre každého dostatočne široká. Niektorí ľudia kráčajú vzorne v strede, iní idú po ľavej či pravej strane. Niektorí kráčajú až na krajnici, dokonca možno idú po obrubníku, či občas jednou nohou šliapnu vedľa. Dôležité je, že sa stále držia správneho smeru do zasľúbenej zeme. Tí, čo kráčajú po okraji, majú asi lepšiu schopnosť všímať si rôznych žobrákov, ošetriť zranených, ležiacich v priekopách, či osloviť ustráchaných Zachejov, visiacich na stromoch.
Nech nám toto krátke zamyslenie pomôže pýtať sa seba samého: Ktorá je tá najväčšia modla, čo ma najviac zaťažuje, čo ma k sebe púta a bráni mi v pohybe?