Na takomto obraze niečo je, ale viac ako skutočnosti zodpovedá túžbe autora tohto obrazu, aby sa v cirkvi radostne žilo podľa pevných pravidiel. Kto sa im nechce podriadiť, nech na ihrisko cirkvi ani nechodí. Správne obrazy, ktorými chceme predstaviť nejakú (najmä duchovnú) skutočnosť, však nemajú slúžiť našej predstave o skutočnosti, ale skutočnosti samotnej. Ak ide o skutočnosť cirkvi, obraz presne vymedzeného ihriska je značne nedostatočný. Jeho hlavným nedostatkom je statickosť. Ihrisko je napokon zem, ktorá sa nehýbe, len ľudia sa hýbu na ňom.
Ako vieme z evanjelií, Ježiš nehovoril o cirkvi ako o nejakej jasne vymedzenej organizácii. To, čo dnes nazývame cirkvou, bolo preňho rozvinutím konceptu Božieho ľudu, ako sa vytvoril v dejinách Izraela. Cirkev pre Ježiša boli ľudia zjednotení oslobodzujúcim Božím oslovením v dejinách, ľudia, ktorí na toto oslovenie odpovedali počúvajúcou vierou, ktorá ich k Bohu záväzne (zmluvne) pripútala, vierou ako žitou poslušnosťou voči Božiemu slovu. V žití tejto viery mali svoju úlohu zákonodarcovia a proroci (čosi ako Boží hovorcovia). Ak však ich výklad podmienok zmluvy medzi Bohom a ľudom prestal slúžiť životu viery – ako vieme z evanjelií –, Ježiš sa proti takému výkladu jasne postavil a požadoval, aby pravidlá slúžili človeku a nie človek pravidlám.
Ak hľadáme trefný obraz pre Ježišovo poňatie cirkvi, nájdeme ho v jeho samotnom konaní, v jeho opakovanom spoločenstve s hriešnikmi a mýtnikmi, ako aj v obrazoch, ktoré používal. Známy je obraz hostiny, na ktorú sú pozvaní všetci, aj ľudia z ulíc a bezdomovci (ľudia „mimo hry“). Presne na tento obraz sa odvolal aj pápež František, keď bránil deklaráciu Fiducia supplicans (FS).
Nielen vo FS, ale v celom prístupe pápeža Františka je zásadný posun od statickej predstavy o cirkvi ku predstave cirkvi v pohybe. Zaiste, nepevná pôda pod nohami znervózňuje, budí neistotu. Ale problém býva v tom, kde sa istota hľadá. Istota v materiálnych veciach spočíva v merateľných vlastnostiach danej veci. Vieme však, že napr. pri kúpe nejakého predmetu alebo objednaní dovolenkového pobytu podľa katalógu, trvá istý čas, kým si tie veci overíme vlastnou skúsenosťou. Omnoho náročnejšie je to v medziľudských vzťahoch. Ako sa dá získať istota, že určitý priateľský alebo partnerský vzťah nie je omyl? Vieme, že na potvrdenie reality skutočného trvalého vzťahu v láske a vernosti niekedy nestačí ani sobáš v kostole podľa všetkých formálnych pravidiel.
Ježiš raz použil obraz domu na pevných alebo vratkých základoch, aby poukázal na podmienky jeho nasledovania. Ako výlučnú podmienku odmietol vonkajšie gestá a zbožné reči a požadoval „počúvanie jeho slov a ich plnenie“ (Lk 6,47). Niektoré životné stavby sú podozrivé už tým, ako boli postavené. Podobajú sa stavbám, ktoré sa postavili v zátopovom území riek a potokov, či už svojvoľne alebo s blahosklonným povolením miestnych úradov. Zmysel tých stavieb nakoniec preverí náročná skúška zlého počasia.
Existencia a zmysel tzv. neregulárnych vzťahov sa v cirkvi pokladá za neregulárnu už samotným faktom, že vznikli v „zátopovom území“ – ich životná hra sa odohráva za čiarou toho správneho ihriska. Ježiš prirovnal nepočúvanie a nekonanie podľa jeho slov k domu postavenom v území za čiarou, ale život človeka „za čiarou“ neoznačil za hriešny už len tým samotným faktom, že sa nachádza za tou čiarou. Podobenstvom o dome na skale alebo na piesku spochybnil istotu života vo formálnom priestore správnosti, tým však nepotvrdil hriešnosť života mimo formálne vymedzeného priestoru.
Čo potom zostáva, pýta sa zneistený katolík. Zostáva akt viery, teda snaha o vnútorne nastavenie, pokora pred Bohom, túžba počuť a tiež konať podľa Ježišovho slova a overenie sa životnými skúškami. Až tie ukážu, kto staval na skale a kto na piesku.
Za ostatné týždne zaznelo viac kritiky na adresu vedenia cirkvi ako za celé desaťročia. Navonok videné kritiku spustila deklarácia Fiducia supplicans o požehnávaní. Kto sleduje udalosti pozorne, však vie, že kritika pochádza viac-menej stále z tých istých kruhov. Od tých, ktorí si cirkev predstavujú ako presne vymedzené ihrisko.
Niektoré komentáre teológov súčasnú situáciu hodnotia nielen ako posun v akcentoch, ale ako uprednostnenie pastorálneho učiteľského úradu v cirkvi na úkor úradu náukového, pričom ten pastorálny úrad je zameraný na skúsenosť bezpodmienečnej Božej lásky, na otvorenosť človeka voči Bohu a vedomie zásadnej ohraničenosti, chybovosti a potreby vykúpenia všetkých ľudí. Vrátane tých, čo sa nachádzajú medzi tými správnymi čiarami ihriska.