Naša cirkev dnes oslavuje Boha ako najsvätejšiu Trojicu. Slávnostná prefácia pri rímskokatolíckej liturgii sa o Bohu vyjadruje zvláštnou rečou: „Lebo ty (Otče) so svojím jednorodeným Synom a Duchom Svätým si jeden Boh, si jeden Pán: nie ako jediná osoba, ale ako Trojica osôb jedinej božskej podstaty.“ Za touto rečou cítime filozofické myslenie 4. až 5. stor. po Kr. (kedy sa zrodilo vyjadrenie, dogma o Bohu v troch osobách a jedinej božskej podstaty), ale aj oprávnenú úzkosť cirkevných predstaviteľov tých čias, aby sme sa o Bohu vyjadrovali pravoverne. Po získaní slobody pre kresťanov sa totiž ukázalo, že kresťania na území vtedajšej Rímskej ríše majú rozdielne predstavy o Bohu, zvlášť o vzťahu medzi Bohom a Ježišom, a niektoré z tých predstáv boli vskutku nerozumné a zavádzajúce.
Pôvodné kresťanské vyznanie viery si vystačilo s jednoduchým zvolaním: Ježiš je Pán; Ježiš je Kristus! Toto zvolanie chcelo povedať, že ľuďmi usmrtený a Bohom vzkriesený Ježiš je Bohom potvrdený vo svojej životnej pravde a že ako taký sa stal prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. To znamená, že on, Bohom vzkriesený Ježiš je cestou do Božieho kráľovstva, že on nás na tejto ceste aj sám sprevádza ako predĺžená Božia ruka a súčasne je jedným z nás, ktorý pred Bohom zastupuje svojich bratov a sestry.
V predježišovskej viere Izraela bol Pánom, Hospodinom, len Boh sám. Vo viere pohanov mohol byť Pánom (augustom, vznešenou zbožštenou bytosťou) aj cisár, kráľ a faraón. Naši predkovia nazývali kráľa aj Vaše veličenstvo alebo Vaša milosť. V dnešnom úryvku z 2. listu apoštola Pavla Korinťanom čítame, že milosťou je samotný Pán Ježiš Kristus. Túto milosť, Boží dar, spolu s Božou láskou a spoločenstvom Ducha Svätého žičí apoštol svojim priateľom v Korinte. Apoštol chcel povedať, že Božia láska sa stala viditeľnou ako Boží dar v Ježišovi Kristovi a preukazuje svoju silu v cirkvi, ktorá je spoločenstvom Ducha Svätého. Zároveň aj naznačil, čo o Bohu poznávame vďaka Ježišovi: Boh nie je svetu vzdialená Bytosť; tento Boh je v Ježišovi Kristovi Bohom nášho života, našej prítomnosti i budúcnosti. Pre kresťanstvo v staroveku i dnes, samozrejme, nebolo v prvom rade dôležité učene sa vyjadrovať o Bohu a jeho vzťahu k Ježišovi, ale žiť v nasledovaní Ježiša. Ak Pavol a ostatní apoštoli hovorili o Bohu ako o Bohu nášho Pána Ježiša Krista, tak preto, že skrze Ježiša sa im zmenil obraz Boha a získali aj novú skúsenosť s Bohom. Povedané s Pavlom: Skúsili ho ako darcu lásky a pokoja. Ak predsa po r. 300 po Kr. sa čoraz častejšie predstavitelia cirkvi vyjadrovali o Bohu ako o Najsvätejšej Trojici, ak aj dogmatizovali čiže zadefinovali toto vyjadrovanie ako pravú (ortodoxnú) vieru, urobili tak preto, že bolo potrebné odpovedať na v podstate jednoduché otázky. Napr.: Akého Boha to vlastne veríme? V akom postavení voči Bohu sa nachádza Ježiš? A v akom Duch Svätý? Jednou zo známych dogmatických odpovedí na tieto a ďalšie otázky je usporiadané vyznanie viery. Najznámejšie sú dve: Apoštolské a Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré sa používajú v liturgii.
Tieto vyznania viery cirkev vysvetľuje, takže tieto vyznania (dogmy) môžeme chápať ako učenie, ale ešte správnejšie ich môžeme chápať ako následné zachytenie skúsenosti, ktorú nám daroval Boh. Najprv bola skúsenosť, potom ľudská formulácia. Skúsenosť Ježišova, že Boh je láskavý Otec, skúsenosť s Ježišom (historickým i vzkrieseným), že Boh v ňom koná ako vo svojom Synovi, a tiež skúsenosť pôsobenia Boha v našich životoch, teda skúsenosť s Bohom ako Duchom Svätým. Formulácia, že Boh je Najsvätejšia Trojica, v skratke zhrňuje túto skúsenosť. Pomenúva našu skúsenosť, že sme zatiahnutí do okruhu Božieho konania, v ktorom sa už nekladie prvoradý dôraz na poslušnosť voči Bohu, ale na tvorivú lásku.
Môj obľúbený teológ Johann Baptist Metz o Bohu, ktorého nám zjavil Ježiš, hovorieva, že je to Boh patický, nie apatický. Teda Boh, ktorý je vnímavý na naše trápenia, Boh, ktorý nás počuje a vedie ku vzájomnému porozumeniu. A iný môj obľúbený teológ Eugen Biser zasa hovorieva, že Ježiš nám zjavil Boha ako otecka, ku ktorému pomocou Otčenáša a Vyznania viery vystierame svoje ruky, aby sme ho objali a on objal nás. Toto všetko, milí priatelia sa skrýva za dogmou, že Boh je Najsvätejšia Trojica. Zostáva nám len zaželať si, aby naša reč, ktorou chceme Boha pravoverne vyznávať, podnecovala nás čoraz väčšmi ku skutkom tvorivej lásky, ktorou si seba, Boha a našich blížnych budeme aj pravoverne uctievať.
