Často v takýchto prípadoch hovoríme: Byť v správnom čase na správnom mieste či jednoducho o šťastí. No nebolo to o individuálnom pocite, ako si šťastie niekedy nesprávne predstavujeme, ani o dosiahnutí cieľa, ktorý som si stanovil. Práve naopak. V tom čase a priestore som sa stal súčasťou spoločného, kde moje individuálne bolo skôr pozorovateľom, v najlepšom prípade nepatrnou súčasťou krásy, ktorá ma nielen obklopovala, ale i naplnila. Prišla neplánovane, nečakane, až keď som zastavil svoje kroky a myšlienky za vytýčeným cieľom. Skúsenosť presahu, ktorého som sa stal súčasťou, predpokladala vzdať sa vlastných predstáv a prijať to, čo sa odkrylo predo mnou.
Príbeh z pobytu v horách sa mi vracia vždy, keď intenzívnejšie hovoríme o pokoji, mieri, šťastí i dobre spravovanej krajine či meste. Túto túžbu nosíme v sebe. Nie vždy sme však ochotní zastaviť sa, zmeniť perspektívu, vytesniť vlastnú individuálnu predstavu a skúsiť porozumieť iným a celku. Bielej, ktorá má množstvo odtieňov.
Nejde o rezignáciu na poznanie, ani o pritakanie tomu, s čím nesúhlasíme. Ide o opustenie nazbieraných mrakov a tieňov v nás, ktoré sú realitou, sprevádzajú nás a vytvárajú obraz šedivej všednosti či negatívneho postoja k druhým. Nezostať v opare a hmle bolesti, smútku a nenávisti. Vpusťme iné nasvietenie, To, kde i my môžeme byť súčasťou bielej, ktorá bude neopakovateľne trblietať, ak budeme vnímať i zrkadliť slnko a svetlo namiesto mrakov hnevu a tmy nenávisti. Cesta životom tak prestane byť bojom o prežitie na úkor ostatných, ale zrkadlením svetla bytia, ktorého sme s druhými súčasťou. Naplní nás vedomie, ktoré nie je krátkodobou emóciou, ale naplnenou túžbou v každom z nás. Zmyslom cesty i každého dňa.