Dnes slávime 1. nedeľu po Vianociach, ktorá sa tiež slávi ako sviatok Sv. rodiny. Touto rodinou sa myslí spoločenstvo Panny Márie, sv. Jozefa a dieťaťa Ježiša. Dnešné čítania zo Sv. písma začínajú pripomienkou Abraháma, ktorý dlho čakal na splnenie Božieho prisľúbenia, že bude mať dediča, vlastného syna. V druhom čítaní z Listu Hebrejom zdôrazňuje sa viera ako základ každého úspechu v živote. Plánovanie budúcnosti máme prenechať Bohu, my sa usilujme naladiť na jeho plány. Podľa evanjelia priniesli rodičia dieťa Ježiša do chrámu, aby sa zaň poďakovali Pánovi. Každý prvorodený syn mal podľa židovských zákonov patriť Pánovi. O Ježišovi to platilo ešte viac ako v prípade iných detí. Keďže je dnes aj posledný deň starého roka, na záver sv. omše sa poďakujeme za uplynulý rok.
Homília
V našej cirkvi sa na prvú nedeľu po Vianociach slávi sviatok Sv. rodiny. Ide o pomerne nový sviatok, vznikol v r. 1921. V tej dobe, tesne po 1. svetovej vojne, sa veľa zmenilo, rozpadli sa v Európe viaceré stáročné štáty a rozpadli sa aj mnohé rodiny. Tisíce manželov a otcov sa nevrátilo z vojny alebo zostali celoživotnými invalidmi, bolo veľa sirôt, ale aj nemanželských detí, a zmenil sa aj spôsob práce. Veľké tisíce ľudí odišlo zo Slovenska za prácou do cudziny a väčšina sa už nevrátila. V tých rokoch si cirkev myslela, že nový sviatok môže ľuďom ukázať vzor vo Sv. rodine, v Ježišovi, Márii a Jozefovi. Čo však vieme o skutočnom živote Sv. rodiny? Z jednej poznámky usudzujeme, že Jozef pracoval ako tesár a predpokladáme, že Ježiš sa v dospelosti venoval rovnakému remeslu (Mt 13,55). Ale v čom vlastne nám môže ísť Sv. rodina príkladom?
Z evanjelia podľa Lukáša sme sa dnes dozvedeli, že Ježišovi rodičia odniesli dieťa do Jeruzalema, aby ho „predstavili Pánovi“, lebo Pánov zákon predpisoval, že prvý syn v rodine má byť zasvätený Pánovi (Lk 2,22-23). V skrátenej verzii textu sme si potom prečítali, že keď všetko potrebné vykonali, vrátili sa domov a chlapček rástol plný múdrosti a Božej milosti.
Čo z tohto konania Sv. rodiny si máme vziať za vzor? Židovské zvyky už nezachovávame, máme iné. Predstaviť dieťa Pánovi, to znie pekne: Nie ukázať sa v kostole, nie pochváliť sa, že máme dieťa, ale predstaviť ho Pánovi. V evanjeliu bolo aj vysvetlenie, že sa to robilo preto, lebo každý prvorodený syn mal byť zasvätený Pánovi. Ale čo si pod tým predstaviť? Zjavne nešlo o niečo také, čo si dnes pod zasvätením predstavujú niektorí ľudia – že ich dieťa bude kňazom alebo rehoľníkom. Keď si pripomenieme, čo v minulosti znamenalo mať dediča, mať syna, išlo skôr o vedomé prijatie, že áno, my rodičia sa tešíme a ďakujeme, ale zároveň ho do výchovy dávame v prvom rade Bohu. Necítime sa byť pánmi svojho dieťaťa, ani jeho prvými vychovávateľmi, ani sa mu nebudeme dávať za vzor, ale budeme svoje dieťa viesť tak, aby spoznalo, že Boh je jeho prvý Otec. A keď náš chlapec vyrastie, aby vedel zastupovať Boha na zemi – v rodine, krajine, spoločnosti –, a to nie v mene moci, majetku, ale v mene Božom aby vedel prijať zodpovednosť za ostatných. Vieme, že v minulosti prvorodený syn dedil po rodičoch majetok, ale mal aj úlohu postarať sa o starých rodičov a súrodencov. V kráľovských rodinách to kedysi bolo veľké nešťastie, ak kráľ nemal syna, a dnes sme z prvého čítania počuli, ako si Abram vzdychal, že nemá dediča. Záhadne znie veta, že „Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15,6).
V dnešnom úryvku z knihy Genezis sme po tých vetách, ako si Abram sťažoval, že nemá syna, preskočili niekoľko kapitol a čítali zo začiatku 21. kap., že ten vytúžený syn sa narodil. Medzičasom Boh zmenil Abramovi meno na Abrahám (otec mnohých). Následný príbeh, ako Boh žiadal Abraháma, aby mu obetoval syna, poznáme azda všetci. Málokto tomu rozumie. Myslím, že je to o tom, čo sme počuli z evanjelia: Zasvätiť Pánovi, viesť dieťa k poznaniu, že Boh je jeho prvý otec. A že keď vyrastie, že to zdediť znamená nielen získať majetok a moc, ale najmä mať zodpovednosť za ostatných, chrániť slabších.
Pred sto rokmi, keď vznikol sviatok Sv. rodiny, sa ľuďom ani nesnívalo, ako sa v ďalšom období ešte zmení život rodín. Mohli by sme spomínať viaceré sociálne, hospodárske, politické i morálne okolnosti, ktoré spôsobili tieto zmeny. Voči niektorým z tých okolností, sme oprávnene kritickí, ale ich nezmeníme. Je to ako s používaním mobilov. Je dobré, že sú, ale kto sa stane ich otrokom alebo kto dovolí svojim deťom, aby ich nerozumne používali, tomu niet rady ani pomoci. Okolnosti nezmeníme, ale uprostred nich máme sa zamerať na podstatné. To podstatné nájdeme v príklade Abraháma a Sv. rodiny: Uveriť Bohu a zasvätiť deti Pánovi. Toto uveriť a zasvätiť znamená, že v živote sa necháme viesť určitou víziou, ktorá sa rodí z modlitby, meditácie, z Božieho vnuknutia. Nie víziou svojej moci, ale víziou niečoho, čo nám dáva radosť zo života až tak, že sa o ňu chceme podeliť s ostatnými. Zasvätiť deti Pánovi potom znamená viesť ich k podobnej vízii, ktorá ich potiahne dopredu.
V českej televízii dávali nedávno seriál o českých šľachtických rodinách. Bol som prekvapený, ako je v Čechách veľa takýchto rodín. Na záver jednotlivých dokumentov sa moderátor pýtal: Čo je vo vašej rodine hlavné heslo, odkaz, ktorý sa odovzdáva ako záväzný či svätý? Odzneli rôzne odpovede, ale temer vždy bolo počuť: Mať zodpovednosť za dedičstvo predkov, ale aj za vlasť, prírodu a ľudí. Viesť deti k vďačnosti a zodpovednosti. Iste, aj rozvíjať rodinný majetok, ale ešte viac dedičstvo rodinnej cti. V prípadoch týchto rodín sa temer u všetkých ako vzácne dedičstvo spomínala aj vernosť viere a cirkvi. Vedomé dedičstvo, hrdosť na rodinu, na víziu a vieru, ktoré viedli predkov...
Všeličo sa nám v živote nepodarilo a ešte
nepodarí. Netreba sa však ľutovať ani podceňovať, ak máme víziu, ak máme česť,
ktorá nás vedie životom. Vtedy, či už sme majetnejší alebo biednejší, sme
šľachtení, patríme do svätej rodiny. Nech nám dá Ježiš, Mária a Jozef
o tom nielen snívať, ale to aj naozaj zažiť!