Dni sa krátia. Zimné svetlo sa skoro vytráca pri pozorovaní sýkoriek, ktoré sa snažia rýchlo si uchmatnúť z kŕmidla posledné slnečnicové semiačka. Z kresla pri okne sa kochám ich vyčíňaním po celý deň, hľadiac na ne cez okraj môjho počítača. Práve teraz na noc odchádzajú a všetko stíchne. Ale ja sa stále dívam na sneženie a prichádzajúcu noc a vychutnávam si zvláštnu atmosféru tohto najtemnejšieho obdobia roka.
Je to tiež čas, kedy všetky veľké tradície oslavujú sviatky svetla, sviatky nádeje. Ale sú všetky tieto oslavy aj niečo viac ako len pískaním v tme? Myslím na stav nášho sveta a kladiem si otázku: Nie sú to len naše frivolné a úbohé pokusy, ako vypnúť správy a zopakovať si naše každoročné rodinné rituály? Je v tom všetkom niečo viac ako len sentimentalita a spomienky na detstvo? Nuž, myslím, že áno. Objavil som jednu spásonosnú charakteristiku, ktorú majú všetky naše odlišné spôsoby osláv tohto obdobia spoločnú: Všetky sú, aspoň v tých najlepších chvíľach, príležitosťou na to, čo môj priateľ Anthony Chavez volá „kozmické slzy“ – slzy, v ktorých bolesť a radosť tečú spoločne.
Uvedomíte si ich, keď sa prikradnú? Zvykneme ich prehliadať alebo rýchlo na ne zabudnúť, ale v skutočnosti sú také slzy nesmiernym darom. Pripravujú naše srdce na to, aby sa nás zmocnil život a viedol nás. Väčšinu času len tuho zvierame volant. Ale len v takýchto dojemných chvíľach, keď sa strnulosť premení na slzy, má život šancu prevziať velenie. A život vie najlepšie...
Ak si uzavrieme srdce pred bolesťou sveta, naše oslavy sa stanú povrchnými. Ak dovolíme bolesti, aby premohla nádej, stratíme sa v tme. Slzy, v ktorých bolesť a radosť tečú spoločne, robia život spravodlivým v jeho plnosti. V skutočnosti sme stratení, ale Život pozná cestu domov.
To je teda to, čo Vám z celého srdca prajem v tomto období: aby ste si všimli jeho zvláštne slzy, keď prídu. Očisťujú náš zrak a dovolia nám uvidieť, že má zmysel dôverovať Životu a dôverovať jeden druhému. Nech nás to bezpečne sprevádza celým rokom 2024.
Váš brat David
