Slávnosť Nanebovstúpenia Pána slávime v našej cirkvi na štyridsiaty deň po Veľkej noci. Táto tradícia vychádza zo slov, ktoré čítame v úvode knihy Nového zákona „Skutky apoštolov“. Lukáš, autor tejto knihy, venuje svoje dielo istému Teofilovi (možno je to sponzor – skutočná historická postava; možno ide o fiktívne meno: Teofil – milovník Boha) a hneď v úvode nakrátko zhrňuje svoje svedectvo o Ježišovi. Tam Lukáš spomína, že Ježiš bol vzatý do neba a že to bolo po tom, ako po svojom umučení poskytoval apoštolom dôkazy, že je živý – že po 40 dní sa zjavoval a hovoril im o Božom kráľovstve. Keď sa pozrieme do štyroch evanjelií, všimneme si, že všade sa o nanebovstúpení píše v závere týchto textov, a to v súvislosti so svedectvom o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Priamo sa slová – že Ježiš šiel do neba – používajú len v evanjeliu u Marka a Lukáša, ale bez časového vymedzenia, kedy sa to stalo. Nájdeme tam takéto vyjadrenia: „Bol vzatý hore do neba...“ (Mk 16, 19); alebo: „Vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba...“ (Lk 24, 51).
U Matúša čítame o nanebovstúpení bez toho, aby sa spomínalo 40 dní, ba aj bez toho aby sa spomínalo nebo. Dôraz je tu položený na poslanie, poverenie Ježišových učeníkov, aby išli do sveta a hlásali evanjelium (učili, krstili). Takto je to vlastne vo všetkých textoch, ktorými evanjeliá svoje svedectvo končia a ktorými kniha „Skutky apoštolov“ začína. Ísť a ohlasovať evanjelium – dávať svedectvo, odovzdávať skúsenosť s Ježišom až „po kraj sveta“. Poslanie apoštolov, nanebovstúpenie Ježišovo a samotné Ježišovo vzkriesenie, jeho život u Boha, sa tu vzájomne prelínajú.
Vo všetkých náboženstvách nájdeme určité predstavy o živote po smrti. Zväčša však ide o niečo, na čo sa nikto neteší. Predstava o živote po smrti sa totiž ponajviac spája s predstavou niečoho temného, pochmúrneho. Jestvuje aj predstava o nebi alebo o božskej duchovnej sfére, do ktorej sa vracajú duše mŕtvych. Málokto si uvedomuje, že v tomto prípade však tiež nejde o predstavu kresťanskú, ale skôr grécku či presnejšie grécky filozofickú. Ako sme si všimli, kresťanské svedectvá v Novom zákone hovoria o nebi, ale nie ako o oddelenom priestore od nami poznávaného sveta. Hovoria o nebi ako o Božej moci, o priestore Božieho konania, do ktorého je vtiahnutý umučený Ježiš a v ktorom je potvrdený Bohom ako „Syn“, ako pravý miláčik Boha, a my o tomto nebi vieme čosi povedať, lebo sa toto nebo, táto Božia moc, prejavuje uprostred nášho, nami poznávaného sveta. Teologický pojem „nanebovstúpenie“ označuje vlastne jedno zo zjavení Ježiša po smrti, jedno z tých zjavení, ktoré sa nevnímali ako podivnosť, na ktorú sa dívame zvonka, ale ako mocne premieňajúca skutočnosť, ktorú prežívame zvnútra. Preto nás môže táto skutočnosť doslova pudiť, teda vyháňať zo zaužívaného spôsobu života a viesť nás k poslaniu – ísť k iným, aby aj oni získali túto skúsenosť.
Pozor, nejdeme k iným, neučíme náboženstvo, nehlásame evanjelium, nekážeme preto, aby sme iných presvedčili o svojom presvedčení, ale delíme sa o svoju obohacujúcu skúsenosť. Skromne ako umelec, ktorý pri premiére nevie, či ho vypískajú alebo mu zatlieskajú. On hrá, komponuje či maľuje, lebo musí. Má v sebe pretlak, ktorý ho ženie dopredu. A že nie je blázon, ale umelec, že nie je blázon, ale veriaci Ježišov učeník, to sa pozná len podľa toho, že sa z tejto skúsenosti neulieta do neba, ale venuje sa svetu. Aby sa menil vo svet podľa Ježiša, aby sa nebo stalo jeho súčasťou.
