Dnes slávime 30. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Podľa dnešného evanjelia pýtali sa raz Ježiša jeho protivníci na najväčšie prikázanie. Ježišovu odpoveď, že láska je najväčšie prikázanie, počuli sme zaiste už mnohokrát. Otázka je, čo si pod láskou predstavujeme, a zvlášť, ako si predstavujeme jej žitie, uskutočnenie. Z čítania zo Starého zákona sa dnes dozvieme, že v židovskej tradícii vedeli veľmi presne povedať, čo láska znamená a ako sa má žiť. Druhé čítanie je úryvok z Listu apoštola Pavla Solúnčanom. Pavol nepôsobil v Solúne dlho, napriek tomu ľudia, ktorí v tomto meste uverili v Ježiša ako Mesiáša, vytvorili presvedčivé spoločenstvo a – ako píše Pavol – stali sa povzbudením pre ľudí v celom kraji.
Homília
Ako možno sledovať v súkromnom i spoločenskom živote, ľudia sa vedia pohádať takmer o všetkom. Často je dohoda nemožná a úspechom je aj to, že veci necháme tak a s ďalšími spormi si dáme pokoj. Ak sa nevieme dohodnúť v jednotlivých veciach, vieme sa dohodnúť aspoň na tom, čo je podstatné?
Ako dnes čítame v evanjeliu, Ježiša sa raz farizeji pýtali na najväčšie prikázanie. Ťažko posúdiť, akú odpoveď čakali, zvlášť, keď sa v evanjeliu píše, že otázka bola položená, aby ho pokúšali. Ježiš odpovedal, že najväčším prikázaním je láska k Bohu, a hneď dodal, že aj k blížnemu ako k sebe samému. V poslednej vete Ježiš hovoril nie o jednom, ale o dvoch prikázaniach, na ktorých „spočíva celý Zákon i Proroci“. Zjavne myslel na to, že to najväčšie prikázanie má dve časti, ako človek má dve ruky. Jedna ruka, jeden dôraz toho najväčšieho, sa vystiera k Bohu a druhá ruka sa vystiera k človeku. Zároveň Ježiš povedal, že v tom prikázaní o dvoch častiach je všetko, celá skúsenosť, z ktorej Biblia, Sv. písmo vzišlo – celý Zákon teda knihy Mojžišove, a všetci Proroci, všetky knihy prorokov.
Keď Matúšovo evanjelium opisuje, ako Ježiš prišiel naposledy do Jeruzalema, spomína mnohé jeho spory s predstaviteľmi náboženských a politických skupín. Týmto ľuďom sa zdalo, že Ježiš spochybňuje ich sväté hodnoty a neskôr ho obvinili, že mu nie je svätý ani Boží chrám (Mt 26,61). Možno preto mu položili otázku, čo je teda preňho to najväčšie alebo podstatné. Odpoveďou nemuseli byť prekvapení. Slová, ktoré Ježiš povedal, každý veriaci Žid odriekal naspamäť ako my Otčenáš. Modlili sa tie slová dvakrát ráno a dvakrát večer. V presnom znení to znelo takto: „Počuj Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ Keď prechádzali dverami svojho domu, opäť si pripomínali tieto slová. Tak, ako my máme pri dverách sväteničku, Židia mali na pravej strane dverí malú schránku, v ktorej boli na kúsku kože tieto slová napísané a vždy sa ich dotýkali. Keď išli do synagógy, brali si tieto slová v koženej krabičke so sebou a priviazali si ich na čelo. V Starom zákone nájdeme tieto slová zapísané v 5. knihe Mojžišovej (Dt 6,5). Ak Ježiš niečo v odpovedi farizejom pozmenil, tak to bol len dodatok, že druhé prikázanie je tomu najväčšiemu podobné: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Ale opäť si tu nič nevymyslel, len myšlienku z 3. knihy Mojžišovej ((Lv 19,18) spojil s tou prvou o láske k Bohu.
Aký význam má Ježišovo pripomenutie toho, čo je najväčšie, pre nás? Vieme, že jestvuje Desatoro Božích prikázaní, ale nedá sa povedať, že máme prikázaní len desať. Príkazov, pripomienok, povinností máme veľa, či ich už poznáme z modlitebnej knižky, katechizmu, kódexu cirkevného práva alebo jednoducho z bežného života. Mnohé z tých príkazov nie sú a ani nemôžu byť napísané, lebo sú aktuálnym hlasom nášho rozumu, svedomia či srdca. Láska ako najväčšie prikázanie nie je podľa Ježiša nejakým ďalším prikázaním ponad všetky ostatné. Toto prikázanie je vysvetlením alebo meradlom všetkých prikázaní. Keď Ježiš vyháňal predavačov z chrámu, nebol proti chodeniu do chrámu, ale pýtal sa: Čo má tento hurhaj spoločné s láskou k Bohu? Keď uzdravoval v sobotu – a v chápaní farizejov sobotu znesväcoval –, pýtal sa: Čo má vaše sobotné ničnerobenie spoločné s láskou k blížnemu? Keď šiel na návštevu k verejným hriešnikom – a tým sa podľa farizejov sám stával špinavý –, pýtal sa: Čo má vaše odťahovanie sa od týchto ľudí spoločné s láskou? Áno, láska k Bohu, blížnemu a sebe samému je vysvetlením všetkých príkazov, ktoré zachovávame, a povinností, ktoré plníme, a tak, len keď láskou žijeme, dávame všetkým príkazom a povinnostiam ich pravý zmysel.
Dňa 15. októbra tohto roku pápež František vydal dokument k 150. výročiu narodenia sv. Terézie z Lisieux, ktorej hovoríme Terezka Ježiškova. Text začína slovami: È la fiducia e null’altro che la fiducia che deve condurci all’Amore! (Je to dôvera a nič iné ako dôvera, ktorá nás musí priviesť k Láske!) Ako je známe, Terezka zomrela mladá, mala len 24 rokov. Nemala teologické ani filozofické vzdelanie. Predsa je uznávaná ako učiteľka cirkvi. Jej múdrosť nebola analytická, ako majú vedci, ale syntetická – zameraná na stred, na podstatu. Svätá Terezka hovorila, že hriech vo svete je ohromný, ale nie je nekonečný. Naopak, nekonečná je milosrdná Božia láska. Pápež František pripomína, že na príklade Terezky môžeme vidieť, ako je dôležité nájsť svoju vlastnú cestu, svoje poslanie. Terezka bola presvedčená, že to svoje miesto našla v šírení Božej lásky vo svete a že v tom poslaní bude pokračovať aj po smrti. Toto poslanie znázorňujú ruže v jej rukách, ktoré vídame na jej obrazoch. Pápež František nenapísal dokument o sv. Terézii iba kvôli jej výročiu. Napísal to kvôli dnešným ľuďom, sklamaným zo sveta, z cirkvi i zo seba samých, aby prijali, že žiť podľa evanjelia a prijať lásku a milosrdenstvo ako zmysel vlastného života je to najlepšie, čo môžeme urobiť.
Na všeličom sa nevieme dohodnúť, ale skúsme sa
dohodnúť aspoň na tom, čo je najväčšie, čo je podstatné! Ježišovo
posolstvo nie je rozprávka, mnoho ľudí ho potvrdilo svojím životom a dalo
ho zažiť svojou láskou. Podporujeme sa navzájom, aby sme sa k nim pridali.