Mladí kresťania berúc vážne svoju vieru, často kladú vo svojom živote na prvé miesto vernosť Bohu, cirkvi. Je prirodzené, že človek musí najskôr vo viere objaviť svoj duchovný domov, až následne si uvedomí ďalšie súvislosti. Napr. aj to, že vo viere nie je sám, verí spolu s inými. Zistí, že viera niečo stojí, a nie vždy sa darí túto cenu zaplatiť.
Niekedy je Boh od človeka akoby ďaleko, lepšie povedané, človek sa vzďaľuje od Boha. Takúto skúsenosť poznali aj starozákonní Izraeliti. Na svojej ceste dejinami spásy sa často vzdialili od Boha. Prorok Ozeáš v dnešnom čítaní oslavoval ich návrat k Bohu. Hovoril o spáse a záchrane, ktoré budú ovocím pokánia, na ktoré sa ľud podujal. A vysvetlil, že Boha nezaujíma pokánie navonok krásnou liturgiou, krásnou vonkajšou pobožnosťou, bez vnútornej ochoty meniť život, tak ako sa o to pokúsil napríklad starozákonný Abrahám, ktorý, ako sme o tom čítali v druhom čítaní, neváhal svoj život vsadiť na jedinú kartu, na vieru v Boha. Ozeášovu nástojčivosť neoddelenia liturgie od života, od skutočnosti, obohatil svojím postojom Kristus, ktorý sa, ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, postavil na stranu milosrdenstva a lásky proti prísnosti zákona farizejov.
Dnešné čítania nám pripomínajú, že viera nemôže byť samoúčelom uzavretým do seba. Naopak, viera má byť súčasťou skutočnosti, v ktorej ju žijeme, súčasťou sveta, ktorý nás obklopuje. Keď dnešné čítania počúvame s ohľadom na dnešnú dobu, pýtame sa, prečo v dnešnom svete mnoho ľudí už Boha nehľadá, prečo sa dnešný človek nevie odovzdať do rúk Boha. Nie je to tak trochu aj našou vinou - nás jednotlivých kresťanov i cirkvi ako celku? Neuzatvorili sme sa príliš pred svetom, nemysleli sme vo svojej viere len na tzv. duchovné hodnoty, ktoré sa nám stali akýmsi pseudo-svetom, umelým svetom, v ktorom nemá miesto realita života? Veriaci ľudia vždy stáli tak trochu v pokušení prehlásiť svet, v ktorom žijú, za zlý, a pokúsiť sa z tohto sveta zutekať. Opačným pokušením je prispôsobiť sa svetu vo všetkom. No proroci aj Ježiš neváhali riskovať odsúdenie zo strany tzv. spravodlivých a zaoberali sa hriešnym svetom. Svet podľa nich potreboval lekára, nie odsúdenie. Svet podľa Ježiša nepotrebuje obety, ale milosrdenstvo - teda trošku viac zhovievavosti a ochoty „zašpiniť" sa stykom s týmto svetom. Potom bude namieste aj vernosť Bohu, vernosť spravodlivosti. Pretože potom to nebude spravodlivosť, ktorá sa zachraňuje pred svetom, ale spravodlivosť, ktorá zachraňuje svet.
Niečo podobné sa pokúša znázorniť aj moderné sakrálne umenie. Z našich kostolov sme zvyknutí na rôzne ponuré barokové maľby, v ktorých je svet predstavený ako temnota, do ktorej žiari z neba záblesk Božieho svetla.
Moderné sakrálne umenie si vie poradiť s touto problematikou i trochu inak. Pred pár týždňami som v Grazi navštívil kostol, pôvodne barokový, ktorý bol upravený moderným liturgickým zariadením. Na čelnej stene sa nachádza moderný oltárny obraz. Na obraze je abstraktne, náznakovito znázornený kríž. Je namaľovaný živou sýto červenou farbou - farbou, ktorá asi najviac vyniká z celého farebného spektra. Kríž sa nenachádza v strede obrazu, a tým necháva miesto pre dynamiku okolitého sveta, ktorý je naznačený živými pulzujúcimi farbami - žltou slnka, modrou oblohy a vody, zelenou rastlín a hnedou zeme. Kristov kríž je v kontraste so svetom, a zároveň svet podporuje - tým, že svojou aktivitou premieňa problémy, chmáry života na svet, v ktorom vieme žiť, v ktorom sa vieme nájsť ako ľudia, blížni tých ostatných ľudí.
Milí priatelia, snažme sa, aby aj nás viera podobne privádzala bližšie k svetu, bližšie k skutočnosti. Aby sme aj my pôsobili vo svete ako jeho lekári, ako tí, čo mu prinášajú nádej. Potom sa nebudeme musieť báť o svoje zakorenenie v Kristovi, v kresťanstve. Naopak - budeme ho vedieť zúročiť, namiesto toho, aby sme Kristov peniaz len tak naprázdno a zo strachu oň zakopali.
arbet.viliam@orangemail.sk