Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 10.9.2023

23. nedeľa cez rok (A)
Mt 18,15-20
Autor: KM

Úvod do liturgie

Dnes slávime 23. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Pred dvomi týždňami sme z evanjelia čítali, že apoštol Peter dostal úlohu zväzovať a rozväzovať, dnes sa dozvedáme, že touto úlohou Ježiš poveruje celú cirkev, že sa to týka nás všetkých. Dozvieme sa tiež, čo z toho vyplýva pre riešenie problémov medzi nami. Čítanie zo Starého zákona podobne pripomína, že máme za seba zodpovednosť. Dobrý človek nie je ten, čo sa stará len sám o seba, ale ten, čo sa cíti zodpovedný za ostatných. Od apoštola Pavla je krátky úryvok v druhom čítaní. Píše na svoju obľúbenú tému: Zákon nie je len predpis, skutočné dodržanie zákona je vždy prejavom lásky.

Homília

V každej spoločnosti sú rôzne, niekedy až protichodné názory. Z jedného pohľadu je to normálne, ale z druhého pohľadu to môže byť nebezpečné. Hovorieva sa, že „ži a nechaj žiť“, ale nežijeme každý sám, takže na seba nutne aj narážame, môžeme si prekážať a nemusíme sa zhodnúť – ani doma, ani v cirkvi, ani vo veľkom svete politiky. 

Dnešný úryvok z 18. kap. Matúšovho evanjelia môžeme brať ako svedectvo kresťanov prvého storočia po Kr. o riešení vzájomných problémov. Prvá časť odporúčaného riešenia pôsobí ako rozumný návod. Keď sa nám na inom človeku niečo nepáči, nepokrikujme po ňom, neohovárajme ho, ale choďme za ním a skúsme s ním hovoriť. Najprv súkromne, potom s priateľmi, napokon treba predniesť problém cirkvi. Cirkvou sa tu myslia vedúci predstavitelia s celým zhromaždením. Keď sa napriek všetkej snahe problém nepodarí vyriešiť, musí padnúť rozhodnutie. Vo vtedajšej reči sa povedalo: Nech je taký človek „ako pohan a mýtnik“. K tomuto postupu riešenia problémov Ježiš pridáva ešte povzbudenie: Ak budú čo len dvaja o niečo prosiť spoločne Boha, dostanú to – on sám bude medzi nimi.

Nakoľko funguje takéto riešenie problémov? Keď v nejakej rodine príde k veľkým problémom a hrozí rozchod, často počujeme, že problém začal chýbajúcou komunikáciou. Ale aj na komunikáciu musí byť dôvod. Tým dôvodom zdá sa byť niečo spoločné. Bývame spolu, pracujeme spolu, sme príbuzní alebo susedia. Takéto „spolu“ však zjavne nestačí. Práve vedľa seba žijúci ľudia môžu mať medzi sebou veľké problémy. Napríklad si robia nárok na to isté, každý z nich chce mať posledné slovo vo veciach, ktoré sa ich týkajú. Preto dôležitejšie ako spoločný priestor pobytu a práce sú spoločné záujmy, spoločná viera a úcta. V stredoveku sa zdalo, že tým najdôležitejším spoločným je náboženstvo. V Európe sme boli všetci kresťania, potom sa k nám od Východu tlačili Turci, bralo sa to nielen ako snaha získať moc nad územím, ale aj snaha podmaniť si mysle a srdcia. Turci nás označovali za neveriacich a my ich za pohanov. O pár dní bude sviatok Najsv. mena Panny Márie, ktorý sa dostal do kalendára ako poďakovanie po víťazstve nad Turkami pri Viedni 12. 9. 1683. Zdalo sa to jasné, kto sú my a kto tí druhí, čo nás ohrozujú. Ale v tej dobe boli v Európe na život a na smrť pohnevaní aj kresťania, bolo po tzv. tridsaťročnej vojne, a niektorí intelektuáli prišli s názorom, že spoločný je len rozum, nie náboženstvo. Aby sa rozum uplatnil, presadzovali vzdelanie, nazývali to osvietenie. Vieme, že ani toto nefungovalo. Rozum nestačí, ak chýba viera, úcta a záujem.

Otázka je, ako sa záväzná viera poznáva a ako sa prejavuje úprimný záujem. Ježišovo riešenie problémov môžeme v cirkvi pochopiť ako to, čo sa dnes nazýva synodálna cirkev. Mnohí katolíci si pod tým nevedia nič predstaviť. Cirkev rozdeľujú na dve skupiny: Na cirkev hovoriacu a počúvajúcu, rozkazujúcu a poslúchajúcu. O takejto cirkvi ale Ježiš nehovoril. Hovoril o cirkvi všetkých, kde niekedy vznikajú problémy i spory. Tie sa majú riešiť najprv súkromne, potom medzi priateľmi, a potom verejne. Napokon musí padnúť rozhodnutie. Vyjadrenie, že človek, s ktorým sa nedá dohodnúť, nech je „ako pohan a mýtnik“, vyznieva tvrdo. Ale ako to vlastne myslel Ježiš? Kto boli preňho pohania a mýtnici? Autor tohto evanjelia, Matúš, bol sám kedysi mýtnik. Pre Ježiša bol niekto ako pohan a mýtnik ten, ktorý sa od spoločenstva žijúceho podľa istých zásad oddelil, a Ježiš ho v tom rešpektoval, nasilu ho nemenil. Ale to neznamenalo, že o toho človeka stratil záujem. Ježiš dokonca navštevoval domy mýtnikov a pohanov a svojím záujmom o nich vytváral spoločnú bázu. To je viac ako byť len niekde spolu alebo v prípade sporov vytýčiť medzi sebou plot. V synodálnej cirkvi má byť rozhodnutie, tzv. posledné slovo, výsledkom zažitia, že sme spoločne prosili, a preto sme od Boha aj dostali, výsledkom skúsenosti, že Boh skrze Ježiša koná v nás a cez nás.

Ak sme v Ježišovi zhromaždení, ak sme spolu v jeho mene, nemôže teda platiť, že jeden rozhodne a ostatní sú ticho, ale nemôže platiť ani to, že jedni prehlasujú druhých a tí sú potom ticho. K dôležitým rozhodnutiam máme dospieť spoločne pomocou načúvania tomu, čo nám dnes hovorí Boh. Úloha pápeža, biskupov a kňazov v cirkvi nemá byť v tom, že rozhodnú za ostatných. Ale, ako to kedysi napísal profesor teológie Walter Kasper: Keď je vojna, zavedie sa tzv. výnimočný stav. Niet času, aby zasadal parlament, treba rozhodovať rýchlo, a tak často rozhoduje najvyšší veliteľ sám. Cirkev však nie je krajina vo vojne a biskupi a kňazi nie sú veliteľstvo nad cirkvou. Keďže však ani medzi kresťanmi nie je samozrejmé, že sa máme radi a že si vždy rozumieme, úlohou biskupov a kňazov je, aby sa starali o to, že „prúd dialógu a lásky medzi nami nevyschne“.

Takže, nielen „ži a nechaj žiť“, ale hľadanie spoločnej viery, záujmu a úcty. Ak sa nebudeme pretláčať, kto má viac pravdy, ale modliť sa, rozprávať a konať v Ježišovom mene, zažijeme, že nie sme sami, že problémy zvládame a že On je naozaj medzi nami.