Úvod do liturgie
Dnes slávime 18. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Na tento deň zároveň pripadá sviatok Premenenia Pána. Sviatok má svojskú históriu – zaviedol sa ako poďakovanie za víťazstvo kresťanských vojsk nad Turkami pri Belehrade v r. 1457. Dôležitá je téma sviatku. V evanjeliu sa pripomína udalosť, pri ktorej traja apoštoli mali videnie Ježiša ožiareného veľkým svetlom. Toto videnie je opísané pomocou obrazov, ktoré boli známe zo Starého zákona. Najdôležitejší bol odkaz: „Poslúchajte Ježiša, on je viac ako Mojžiš a všetci proroci.“ K čítaniu z evanjelia je priradené čítanie zo Starého zákona o videní proroka Daniela. V druhom čítaní sa k týmto rozprávaniam pridáva svedectvo apoštola Petra, ktorý sa vyznáva: „Nehovoríme vám bájky, odovzdávame vlastnú skúsenosť, svoje svedectvo.
Homília
V súčasnosti sme tak ovplyvnení tzv. virtuálnym svetom, že často nedokážeme rozlíšiť skutočnosť od fantázie i výslovného klamstva. Virtuálnym nazývame to, čo je iba myslené alebo umelo vytvorené. Virtuálnymi sú napríklad kontakty či tzv. priatelia na Facebooku. Jestvujú na obrazovke počítača, ale nie sú s nami v skutočnosti.
Čo je skutočnosť a čo iba fantázia, nie je ľahké rozlíšiť ani v náboženstve. Dnes, na sviatok Premenenia Pána, čítame z evanjelia o jednej zvláštnej udalosti. Ježiš vidia jeho učeníci celkom prežiareného svetlom. Po istom čase vidia pri ňom dve ďalšie postavy, Mojžiša a Eliáša. Napokon, počas tohto zážitku zaznie aj tajomný hlas, ktorý označí Ježiša za milovaného Božieho Syna, ktorého treba počúvať.
Toto rozprávanie z evanjelia sa javí ako opis udalosti, ale niekto ho môže pokladať len za výplod fantázie. Fantázia, pravda, môže, ale nemusí byť klamstvo. Čo by bol umelec bez fantázie, bez tvorivej predstavivosti?! Výtvarný umelec vidí, čo iní nevidia, hudobný umelec počuje, čo iní nepočujú, a spisovateľ napíše, čo iným ani náhodou nenapadne. Zaiste, aj fantázia má svoje pravidlá. Niekto tvorí umenie a iný len odpisuje ako zlý žiak v škole. A niekto vyslovene podvádza. Dobrá fantázia sa pozná podľa toho, že prináša krásu, ktorá teší. Že nie je klamlivá, poznáme podľa toho, že sa nám nezunuje, naopak, vždy znova sa do nej radi ponoríme, lebo nás teší až tak, že nás premieňa, robí nás lepšími. Preto si deti rady vypočujú stokrát počutú rozprávku, preto sa necháme radi unášať známymi piesňami alebo sa s uspokojením dívame na krajinu, ktorú dávno poznáme.
Keď sa vrátime k udalosti z evanjelia, všimneme si, že aj ona má svoje pravidlá. Ježišovi učeníci nemali mobily, aby nimi zaznamenali podivné zjavenie. Rozprávanie o udalosti nie je záznamom, ale premysleným podaním zažitej skúsenosti. V dnešnom druhom čítaní, z Druhého listu apoštola Petra, sme čítali apoštolovo vyznanie: „Nesledovali sme bájky, sami sme boli očitými svedkami. A počuli sme hlas z neba, keď sme boli s Ježišom na svätom vrchu“ (2 Pt 1,16-18). Rozprávanie má skutočný základ, stalo sa. Ale to, čo sa stalo, je viac ako to, čo sa dá vidieť a počuť. Je to podobné, ako keď stretneme nejakého človeka. Mnohí ho stretnú, ale len niekto si ho vyhodnotí tak, že ten človek sa mu stane priateľom, možno manželom, manželkou, alebo na inej úrovni duchovným radcom či sprievodcom. V týchto prípadoch ide o skutočnosť, aj keď sa – prinajmenej čiastočne – odohráva vo fantázii, teda v našich predstavách a myšlienkach.
Takže, nedávajme si otázku, nakoľko bolo premenenie Ježiša plodom skutočnosti alebo fantázie. Bolo plodom skúsenosti s Ježišom. Nielen plodom jednej mimoriadnej udalosti, ale celoživotnej skúsenosti, idúcej až za smrť. Ľudia vychovaní v židovskom náboženstve videli pri Ježišovi veľké postavy svojho náboženstva, Mojžiša a Eliáša, a počuli hlas z neba, že Ježiša, nie Mojžiša a Eliáša, treba počúvať. Zároveň sa píše, že celkom nevedeli, čo sa deje, a že sám Ježiš im povedal: „Nehovorte o tomto videní, až kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“ Naše zážitky, aj tie najväčšie, majú svoj vývoj a potrebujú istý čas, aby sme im porozumeli. A porozumieme im zasa pomocou ďalších udalostí a nášho premýšľania. Napokon nás ovládne skúsenosť, ktorá vydrží, dostaví sa skúsenosť krásy, ktorá nás premení. „Viem, komu som uveril,“ citujeme radi apoštola Pavla (2 Tim 1,12). Podobne platí: viem, koho ľúbim a kým som ľúbený. Alebo: za čím si stojím a čo mi dáva silu žiť. V takýchto prípadoch nejde o tzv. letmé zážitky, ale dlhodobé pozitívne skúsenosti.
V týchto dňoch je pápež František v Portugalsku na viacdennom podujatí, ktoré sa nazýva Svetové dni mládeže. Práve v tomto čase v jednom veľkom parku v Lisabone slávi záverečnú sv. omšu. Od stredy po dnes bolo na programe viacero podujatí – spoločenských, duchovných, umeleckých, na ktorých sa zúčastňujú státisíce ľudí. Výstupov z podujatí je veľa. Niektoré môžeme označiť za emocionálne, za prejavy nadšenia, aké niekto prežíva na koncerte svojej obľúbenej hudby. Pravým výstupom z podujatia je však to, čo z divákov a poslucháčov robí nositeľov programu. Oplatí sa pozrieť si z archívu na internete niektoré podujatia. Napríklad piatkovú krížovú cestu, ako ju duchovne a umelecky pripravili mladí ľudia z 22 krajín sveta. Na krížovej ceste rozjímali o bolestiach, ktoré trápia dnešný svet. Najčastejšie spomínali krehké duševné zdravie, netoleranciu, násilie, humanitárne krízy, ničenie prírody a osamelosť. S Ježišom a jeho krížom sa modlili, aby tieto bolesti videli, zvládli a premenili.
Niekedy vidím v televízii iné veľké náboženské
podujatia. Aj tam je veľa nadšenia a emócií, ale často aj fantázia odrhnutá
od reality. Toto meradlo si zapamätajme: fantázia, sen, videnia a modlitby sú
dobré, ak nás neodvádzajú od reality, ale vedú k videniu, porozumeniu
a premene. Nech nám sám Ježiš dá schopnosť vidieť a porozumieť,
a napokon aj pozitívne premieňať seba a svet!