Úvod do liturgie
Dnes slávime 14. nedeľu liturgického obdobia cez rok. V dnešnom texte evanjelia sa Ježiš prestavuje ako „tichý a pokorný srdcom“. Aký je to obrovský rozdiel oproti mnohým ľuďom, ktorí si namýšľajú, že môžu viesť ľudí a rozkazovať! Ježiš nie je pokorný, lebo by pred niekým ustupoval, je pokorný, aby mohol byť blízky tým, čo majú najviac ťažkostí a trápení. Prvé čítanie zo Starého zákona tiež spomína kráľa, ktorý neženie ľudí do vojny, ale vie zabezpečiť mier a prosperitu svojmu národu. Autorom textu je prorok, ktorý pôsobil v Jeruzaleme asi v r. 520 pred Kr. V druhom čítaní dnes počujeme od apoštola Pavla, že máme žiť duchovne, nie telesne. Žiť telesne znamenalo podľa apoštola žiť bez Krista, bez prijatia a pochopenia jeho posolstva.
Homília
V našich médiách sa pomerne často pracuje s delením ľudí na konzervatívnych a progresívnych, nemoderných a moderných, zaostalých a pokrokových. Takéto prívlastky sa dajú na všelikoho použiť, ale nemajú veľkú hodnotu. Väčšina z nás sme zmiešaní, v niečom sme konzervatívni, v inom radi privítame zmenu. Navyše, často sa nechápe obsah pojmov. V katolíckej cirkvi bol za ostatných sto rokov mimoriadnou udalosťou II. vatikánsky koncil (1962-1965). Podnes sa hovorí, že mal zmodernizovať cirkev. Málokto si už všimne, že tá „modernizácia“ sa mala udiať návratom ku koreňom, teda k Sv. písmu, evanjeliu a tradícii prvotného kresťanstva. Keď sa v súčasnosti hovorí o synodálnej cirkvi, opäť ide o návrat ku koreňom, k pôvodnej bratsko-sesterskej cirkvi.
Ak chceme deliť ľudí na skupinky, všimnime si, ako Ježiš delil ľudí. Podľa textu 11. kap. Matúšovho evanjelia nehovoril o konzervatívnych a moderných, ale o múdrych a maličkých. Ježiš dokonca chválil Boha za to, že „tieto veci“ skryl pre múdrymi a zjavil to maličkým. Slovko „tieto“ sa vzťahuje na celok Ježišovho posolstva. Na predchádzajúcich riadkoch Matúšovho textu sa dočítame, že Ježiš ostro karhal ľudí, ktorí jeho posolstvo neprijali a odmietali ho. Prívlastok múdri dal Ježiš týmto ľuďom, ktorí ho odmietali, a slovom maličkí pomenoval tých, ktorí ho prijímali.
Do ktorej skupiny chceme patriť? Bez hlbšieho pochopenia by sme zostali zmätení. Väčšina si povie, že správne je byť múdry, nie malý, bezvýznamný. Treba rozumieť, že za „múdrych“ Ježiš označuje náboženské autority židovského spoločenstva, tých, čo sa považovali za nábožensky vzdelaných. Náboženské vzdelanie je v zásade dobrá vec, problém nastáva, ak sa stane prekážkou prístupu k Bohu a jeho spáse. Pápež František raz prirovnal takýchto „múdrych“ ku vrátnikom, čo nepustia ľudí cez vrátnicu, alebo k policajtom a colníkom, čo stoja na hranici a kontrolujú ľudí, kto dnu môže a kto nie. Pojem „múdry“ používa Ježiš ironicky, ako keď my o niekom povieme, že je chytrák, špekulant. Ježiš však až tak nemyslí na chytrákov, ale na zákonníkov, farizejov a kňazov, ktorí – ako raz povedal – „preciedzajú komára a ťavu prehĺtajú“ (Mt 23,24). Toto prirovnanie Ježiš použil v rámci odsúdenia dlhého zoznamu skutkov, ktoré v mene náboženstva konali židovskí zákonníci, ale výsledkom bolo, ako Ježiš povedal: „Zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doň nevchádzate, a tým, čo by chceli vojsť, nedovolíte“ (Mt 23,13).
Kto z nás chce byť takto „múdry“, kto chce nebo zatvárať a sám nevchádzať? Predpokladám, že nik, ale zároveň nám ťažko padne byť „maličkí“. Kto boli vlastne títo maličkí pre Ježiša? Boli to ľudia z vidieka, dedinčania, čo vo svojej obci nemali náboženskú školu a ostatní ich podceňovali. Boli to ľudia chudobní, alebo ako uvádza Matúšov text: „chudobní v duchu“ (Mt 5,3). Boli to ľudia chorí, starí, ale aj pomýlení a hriešni, alebo ako sa Ježiš vyjadroval: „ovce bez pastiera“ (Mt 9,36). Jednoducho ľudia, ktorých život všelijako poznačil, vinou vlastnou i vinou iných, ktorí si nemali čo namýšľať a stali sa otvorenými pre uzdravenie svojich životov.
Pre ľudí moci, pre zákonníkov a farizejov bolo náboženstvo i Boh sám zákonom, pomocou ktorého – ako sa nazdávali – dajú svet do poriadku. Pre Ježiša, ktorý svoj vzor nevidel v úzkostlivom výklade zákona, ale omnoho viac v tvorivom chápaní prorokov bol Boh dôležitý ako ten, kto zbavuje ľudí bremena a dáva uzdravenie. Ježiš nehovorí, že budeme bez jarma, ale že to bude „jeho“ jarmo. Jarmo je slovo, ktoré už dnes veľmi nepoznáme. Išlo o drevenú časť postroja, ktorým boli spojené dve zvieratá ťahajúce náklad. Byť bez jarma čiže bez spolupráce s niekým, znamená byť mimo, byť nepotrebný, a to nie je dobré. Mať jarmo a ťahať v ňom sám, a často s pocitom márnosti, je zasa zničujúce. Preto Ježiš hovorí o jarme, o spoločnom záväzku, v ktorom s nami spolupracuje, v ktorom ten náš životný náklad ťaháme spolu s ním.
Asi dva týždne pred zvolením Jorge Bergoglia za pápeža, vo februári r. 2013, bol vo Viedni na návšteve Jon Sobrino, teológ a jezuita zo San Salvadoru. Na Slovensku jeho meno pozná málokto. Na univerzite mal prednášku o tom, čo je správne náboženstvo. Pamätám si, ako hovoril, že jedna časť teológov zdôrazňuje „Boha a pravdu“ a druhá zas „Boha a modernizáciu“. Potom povedal: Ja čakám, kto bude hovoriť o „Bohu a chudobných“. Vtedy mu mnohí nerozumeli. V Európe nespájame Boha s chudobnými. Ale potom prišiel pápež František a začal hovoriť o cirkvi chudobných. O ľuďoch, ktorí vedia, že sú pod jarmom a preto túžia po niekom, pri kom nájdu vyslobodenie.
Deliť ľudí na konzervatívnych a pokrokových je lákavé, ale zväčša býva
mylné. Ak už deliť, tak s Ježišom na tých, čo sú akože múdri, a tých, čo
sú maličkí, chudobní. Pri tomto delení sa nemožno pomýliť, zvlášť, ak sa sami
medzi tých menších zaradíme. Práve takým patrí Ježišovo pozvanie: „Poďte ku mne
všetci, čo sa namáhate a ste preťažení, ja vás osviežim, ja vás posilním“
(Mt 11,28).