Dnes slávime 10. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie je úryvok od proroka Ozeáša. Tento prorok žil niekedy po r. 750 pred Kr. Všimnime si dnes najmä poslednú vetu z jeho textu: „Lásku chcem a nie obetu.“ Ako budeme počuť z evanjelia, temer rovnakými slovami ako dávny prorok obhajoval Ježiš o niekoľko storočí neskôr svoje správanie voči hriešnikom. Milosrdenstvo, ktoré prináša, nie je len zhovievavosť. Je to láska, pozornosť, priateľstvo s ľuďmi, ktorí si to nezaslúžia. Práve takáto láska však (aspoň niektorých) dokáže zmeniť na ľudí Bohu vďačných a spravodlivých. Druhé čítanie prináša úryvok z Listu Rimanom, v ktorom apoštol dáva za vzor Abraháma a jeho vieru: Veriť v nádej aj proti nádeji.
Homília
Počas 10 rokov, čo súčasný pápež František pôsobí vo svojej službe, udialo sa viacero udalostí, keď bol spochybňovaný a napádaný. Jeden z najväčších sporov vyvolalo pár viet v jeho texte, ktorý po biskupskej synode o láske v rodine vyšiel pod názvom Amoris laetitia v r. 2015. V 8. kap. tohto textu nazvanej Sprevádzať, rozlišovať a integrovať krehkosť je totiž naznačená možnosť, že aj ľudia žijúci v cirkvou neschválenom manželstve môžu prijímať sviatosti. Proti pápežovi sa verejne ozvali aj niektorí kardináli a ďalší kňazi sa podpisovali pod ich stanovisko. Aby sa ľudia nerozrušili, na Slovensku sme radšej o tom texte ani nehovorili, ani pápežov názor nevysvetľovali, a nezmieňovali sme sa ani o tých kritikoch.
Na skúške z Nového zákona vo 4. ročníku teológie sa ma okrem iného profesor spýtal: Dal Pán Ježiš pri poslednej večeri prijímať aj Judášovi? Zaváhal som, ale povedal som: dal, a profesor to uznal za správne. Dnes sme z evanjelia čítali príbeh, v ktorom Ježiš jedol a pil nielen s jedným, ale s celou kopou hriešnikov. Okamžite si to všimli farizeji a pýtali sa Ježišových učeníkov: „Prečo váš učiteľ jedáva s hriešnikmi?“ Počuli sme Ježišovu odpoveď: „Lekára potrebujú chorí,“ a „Boh chce milosrdenstvo, nie obetu“.
Stačila táto odpoveď? Ako komu, zjavne nestačí mnohým ľuďom ani dnes. Zdá sa, že nevieme, čo je milosrdenstvo, ani čo je spravodlivosť, a najmä nechápeme, ako sa hriešnik môže stať spravodlivým. Farizeji, ktorí sa pohoršovali nad Ježišom, boli presvedčení, že vedia, čo je správne. Predpokladám, že to, o čom boli presvedčení, aj sami dodržiavali. Potiaľ by bolo všetko v poriadku. Keď sa pozrieme do 9. kap. Matúšovho textu, odkiaľ sme čítali dnešný úryvok evanjelia, dozvieme sa, že Ježiš istému ochrnutému človeku povedal: „odpúšťajú sa ti hriechy,“ a že zákonníci hneď reagovali tým, že Ježiš sa rúha Bohu. Následne toho človeka aj uzdravil. V texte tejto kapitoly nasleduje príbeh o stolovaní s hriešnikmi. Autor textu sa pritom sám označil vlastným menom (Matúš), že on bol tým verejným hriešnikom, ktorého Ježiš oslovil, že on to bol, čo spolu s ďalšími bol s Ježišom na hostine. Potom nasleduje text, v ktorom farizeji vyčítali Ježišovi, že on a jeho učeníci sa nepostia. V 9. kap. sú aj správy o viacerých uzdraveniach, ktorými Ježiš vyslobodil ľudí z nešťastia, pričom sa opäť ozvali farizeji, že Ježiš s pomocou zlého ducha ich uzdravuje.
Z tohto prehľadu vidíme, čo farizeji pokladali za nábožensky správne: Nestýkať sa s ľuďmi, ktorí pracovali pre pohanov, nestýkať sa s ľuďmi, čo – po našom povedané – nechodili do kostola a zvlášť so ženami pochybnej povesti. Tiež nestýkať sa s ľuďmi chorými – zdá sa, že farizeji verili, že choroba je viditeľný znak Božieho trestu. Všetkých týchto ľudí pokladali za morálne nečistých. Kto sa s nimi stýkal, už tým sa stal hriešnikom. Okrem toho farizeji pokladali za dôležité viditeľne sa postiť a modliť. Zároveň verili, že svet má svoj poriadok a nie je možné, aby niekto bez Božieho trestu porušoval Božie zákony. A ak sa taký človek napriek všetkému očakávaniu zo svojho nešťastia uzdravil, tak v tom nevideli znak Božieho zľutovania, ale pôsobenie zlého ducha.
Ježiš na rozdiel od farizejov a zákonníkov pokladal za správne držať sa slov proroka: „Lásku chcem, nie obetu.“ Možno sa spýtame: Ale prečo nie obetu, vari nie je správne obetovať sa? Ježiš hovoril nie obete, ak sa chápala ako skutky, ktoré robíme z povinnosti, alebo ako náboženské skutky, ktoré sú samy o sebe síce dobré, ale za nimi sa skrýva pyšné a nemilujúce srdce. Napokon, obeta z lásky a obeta z povinnosti dajú sa ľahko rozlíšiť. Tá prvá uzdravuje a rozradostňuje, druhá sa hnevá: Načo som sa obetoval, načo som nehrešil, keď sa do neba dostanú aj tí, čo si hriechy užívali!
Názov tej 8. kapitoly v dokumente Amoris laetitia znie Sprevádzať, rozlišovať a integrovať krehkosť. Všimnime si to. Nejde o ospravedlnenie hriechov. Ide o to, ako sprevádzať, ako byť nablízku človeku, ktorému sa všeličo nevydarilo. Napríklad manželstvo. Ale aj mnohé iné. A potom ako rozlišovať, kto hrešil a má v sebe stále zlo, a kto síce hrešil – nedá sa to zmazať, vrátiť späť –, ale túži robiť dobro. Ako toho človeka integrovať, zapojiť ho do spoločenstva napriek jeho krehkosti. Koľko ľudí poznáme, ktorým sa všeličo v živote nevydarilo! A koľkí sa prebrali k životu, aj začali chodiť do kostola, aj k sviatostiam, keď sme im v Ježišovom duchu prejavili svoju blízkosť! Hovorievam, že Ježiš sa postavil na jedno miesto s hriešnikmi prv, ako by sa polepšili. Ale vďaka tomu, že ich predišiel, že prvý prejavil blízkosť, pochopenie, milosrdenstvo, aspoň niektorí sa polepšili.
„Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí.“ Niektoré nábožné ženy hovoria: nemôžem ísť na sv. prijímanie, lebo som už dlho nebola na spovedi. Je to inak. Ak rád ideš na spoveď. Príď! Ale nezabúdajme, čo hovoríme pred sv. prijímaním. Nepovieme: Pane, som hoden, idem. Nie sme farizeji. Povieme: Pane, nie som hoden, ale ty si ma svojím slovom, ty si ma svojou láskou uzdravil. Preto idem a ďakujem.