Dnes slávime najväčší sviatok, prvú veľkonočnú nedeľu. V prvom čítaní budeme počuť svedectvo apoštola Petra o jeho skúsenosti s Ježišom Kristom. V druhom čítaní apoštol Pavol povie, že „sme už zomreli s Kristom a vstali z mŕtvych“. Chce povedať, že naše vzkriesenie začína už teraz a raz dozrie do svojej plnosti, keď sa necháme Kristom osloviť. Z evanjelia dnes čítame, ako sa vzkriesený Ježiš zjavuje jednej žene, ktorá sa nedala odradiť bolesťou a smútkom a stala sa prvou svedkyňou vzkriesenia a prvou apoštolkou.
Homília
Anglický herec Rowan Atkinson sa preslávil komickou postavou Mr. Beana. Jeho humorné scénky vznikli pred viac ako 20 rokmi, ale z televízie ich asi pozná väčšina z nás. Spomínam si na jeden jeho krátky film, v ktorom sa Mr. Bean zúčastní na veľkonočnej omši. Kazateľ hovorí veľmi monotónnym hlasom a Beanovi sa drieme, sused v lavici ho drgá, aby ho zobudil, ale veľmi sa mu to nedarí. Keď kázeň skončí a všetci začnú spievať aleluja, Bean vyskočí zo stoličky a s obrovským nadšením sa zapojí do spevu. Vtipy vznikajú z krikľavého rozdielu medzi povedaným a skutočnosťou. V prípade vydarenej scénky Mr. Beana išlo o nepomer medzi tým, ako bol „mimo“ počas kázania, a spevom, ktorý nezodpovedal jeho naladeniu. Ako je to s nami, ako my spievame aleluja? Ako nielen spievame, ale ako veríme? A nakoľko má súvis naše slávenie Veľkej noci s naším životom?
Nevieme, či sa Ježišovým učeníkom po jeho smrti dalo spať, ale jedna z jeho učeníčok, Mária Magdaléna, nespala a ešte za tmy išla k Ježišovmu hrobu. Keď našla hrob otvorený, neskúmala, čo sa stalo, ale bežala to oznámiť dvom Ježišovým učeníkom. Tých možno vytrhla z nejakého podriemavania, ale jej správa ich tak vyrušila, že hneď bežali overiť situáciu. Neviedla ich radosť, ale strach, že niekto zneuctil Ježišov hrob. O Petrovi sa evanjelium zmieňuje, že sa zachoval ako pozorovateľ – vošiel preskúmať jaskyňu, v ktorej bol Ježiš pochovaný, všetko si všimol, a inak nič. O Jánovi evanjelium povie, že hrob nielen videl, ale aj uveril. Čo znamená toto uveril, nie je bližšie vysvetlené. Podľa textu evanjelia Mária Magdaléna po preskúmaní hrobu neodišla s tými dvoma učeníkmi domov. Chodila po okolí a plakala. Ťažko povedať, či naozaj alebo v slzavom rozpoložení svojej fantázie uvidela anjelov, ktorí sa s ňou začali zhovárať. S otázkou koho hľadá a prečo plače, ju oslovil aj ďalší neznámy. Keď ju oslovil jej vlastným menom, Mária v neznámom človeku spoznala Ježiša.
Ako sa dá dospieť k takémuto poznaniu? Niektorí ľudia povedia, že aj oni by uverili, ak by ako Mária Magdaléna, a potom apoštoli uvideli vzkrieseného Ježiša. Ako však títo ľudia zažili, ako uvideli Ježišovo vzkriesenie? Pravdepodobne žijeme v predstave, že Ježiš sa im ukázal a ako taký bol poznaný. Okrem jedného miesta v Jánovom evanjeliu to však vyzerá tak, že pri zjaveniach vzkrieseného Ježiša učeníci síce kohosi videli, ale Ježiša v ňom nespoznávali (alebo ako v príbehu o Tomášovi si zjavenie overovali). Pri videní vzkrieseného je dôležité jeho oslovenie. Vieme, že ľudia si všeličo dokážu namýšľať, príbehy so vzkrieseným Ježišom sú však v evanjeliách napísané tak, že jeho učeníci si nič nenamýšľali. Naopak, nevidia Ježiša ani tam, kde je. Aby videli, musia byť najprv oslovení. Nie presviedčaní ako pri reklame alebo politickej propagande. Oslovení menom ako Mária, ako Tomáš, neskôr Peter. Všetci títo ľudia sú oslovení vo svojej zranenej láske. Aby sa z nej stala láska jasavá, aby sa začalo spievať aleluja, k tomu sa nedá donútiť. V sklamaní, ak zostaneme sami, sa začína nanajvýš driemať, bolesť potláčať a potom zabúdať.
Niektorí ľudia nachádzajúci sa mimo kresťanstva, mimo cirkvi, dívajú sa na našu Veľkú noc zvonka a mudrujú, ako by vysvetlili naše rozprávania o vzkriesenom Ježišovi. Špekulujú, ako to bolo s tým prázdnym hrobom a či Ježišovi učeníci v smútku za ním neprepadli nejakým halucináciám. Takto zvonka dá sa o nás kresťanoch a našich údajných preludoch špekulovať, lebo sa príliš často správame ako zadriemaní. Potom naše chvíľkové zobudenie sa pri aleluja pôsobí nedôveryhodne ako u Mr. Beana. Áno, k viere ani láske sa nedá donútiť, oslovenie musí prísť zvonka. Aby však mohlo vojsť zvonka do nášho vnútra, treba byť na oslovenie aspoň nastavení. V tomto si berme príklad z Márie Magdalény a ďalších apoštolov. Vzkrieseného Ježiša si nevymysleli, boli však nastavení na jeho oslovenie.
Priateľ, viac ako 95 ročný mních Brat David, nám poslal pozdrav k Veľkej noci z ďalekej Argentíny. Na rozdiel od nás tam nemajú jar, ale jeseň. Píše, že to, čo máme spoločné, sú vtáci na oblohe. Jedni v tomto období prilietajú, druhí odlietajú. Obdivuje ich zmysel pre komunitu, ktorú majú bez toho, aby stratili svoju jedinečnosť: „Aké významné by bolo, keby sme dokázali bez straty našej nezávislosti vždy myslieť na našu vzájomnú prepojenosť. Kiežby sme pred každým veľkým rozhodnutím dokázali myslieť najprv na celú ľudskú rodinu tak prirodzene, ako každá mama myslí na tú svoju, kedykoľvek si pomyslí na seba.“ Potom Br. David dodáva: „Ježiš nás učil ceste života, po ktorej kráčame spolu. Taký spôsob sa viac podobá tomu vtáčiemu ako našim zväčša trápnym spoločenským poriadkom. Ježiš nerozmýšľal od svojho „Ja“, ale od „My“. „Ja-myslenie“ je smrteľné, „My“ zachraňujúce.
Nie je našou úlohou dokazovať vzkriesenie, a už vôbec nie si ho namýšľať. Našou povinnosťou je nebyť zadriemaný, zaspatý, inak povedané, do seba zakrútený, na seba zameraný. Dnes je to častá choroba v spoločnosti. Obávam sa, že viac medzi mladými ako staršími. Takže zostaňme otvorení, pripravení na oslovenie. Ostatné je vec Vzkrieseného, on nás osloví, on sa nám zjaví. Potom zaspievame aleluja pri bdelom rozume a z úprimného srdca.