Keď som sa pred tridsiatimi rokmi hlásil na teológiu, úlohou triedneho profesora, zástupcu riaditeľa a predsedníčky vtedajšieho SZM na Gymnáziu bolo odhovoriť ma od tohto úmyslu. Ako hlavný argument vtedy zaznelo: „obzrite sa lepšie po kostole a uvidíte, že sú tam samí starí ľudia. Čo budete robiť, keď vám zomrú?" V tej chvíli mi nezišlo na um nič lepšie ako pomôcť si jednoducho, až primitívne, odpovedal som: „nevadí, iní zostarnú a zaujmú ich miesto". Mňa samého ale tá „odpoveď" príliš neuspokojila. Pri všetkej úcte k vám starším, ktorí svoj život „zaobaľujete" do modlitieb a premieňate ho na niečo sprirituálne, duchovné, a často tou duchovnosťou pomáhate v istom zmysle „držať" vaše rodiny pohromade a vyrovnávate povrchnosť tých mladších, predstava náboženstva len ako útechy pre starších mi nepripadá opravdivá.
Odvtedy si kladiem otázku, čo sa s tým dá robiť. Niektorí to riešia receptami na „podchytenie" detí, mládeže, no takáto narýchlo získaná nábožnosť sa potom rovnako rýchlo stráca s ich dospievaním. Takže tu zostáva otázka, ako dnes veriť v strednom, produktívnom veku, ako majú dnes veriť ľudia, ktorí žijú oboma nohami v tomto svete, ale súčasne hľadajú aj určitú formu duchovnosti, ktorou by to svetské posvätili. Myslím si, že túto otázku nám kladie aj dnešný sviatok.
Spokojne by sme dnes mohli uvažovať o tajomstve vnútorného života troch božských osôb, ktoré navzájom tvoria jedného Boha. Mohli by sme premýšľať, ako je možné, že toho istého Boha stretávame raz ako Stvoriteľa, inokedy ako Krista, ktorý nám ponúkol ľudskú solidaritu, a zase inokedy ako Božieho Ducha, ktorý sa ozýva priamo v našom vlastnom živote, v tomto svete, ktorý po duchovnej stránke neustále pretvára. No zdá sa mi to všetko príliš špekulatívne a opovážlivé vzhľadom na skutočnosť, že Boha nikto nikdy nevidel.
A ešte jednu námietka by mohol niekto mať, keď hovoríme o Trojici ako o vzťahu Otca, Syna a Ducha Svätého: vzťah syna a otca nie je zrovna najšťastnejším obrazom, pretože tento vzťah patrí v psychológii k tým náročnejším - býva naplnený určitou konkurenciou a do istej miery aj vzájomnou žiarlivosťou.
Možno by sme dnes mali o Bohu hovoriť úplne inak. Pretože Boh zostáva pre nás tajomstvom. Nie tajomstvom, ktoré by nás len odsúvalo do úlohy nechápavých nezaujatých pozorovateľov, ale tajomstvom, ktoré chce prehĺbiť náš život. Boh je tajomstvo, s ktorým vedieme dialóg, alebo inak povedané, tajomstvo, ktoré vedie dialóg s nami, s naším životom.
Pri príprave na túto kázeň som narazil na reprodukcie dvoch veľmi jednoduchých obrazov Marca Baldeggera, ktoré som kedysi videl v jednej kláštornej kaplnke tiež oslobodenej od všetkých zbytočných ozdôb. Obrazy boli v kaplnke umiestnené na dvoch protiľahlých stenách a predstavovali určitý kontrast. Jeden, veľký asi 3 x 5 metrov, na čelnej stene, bol natretý sýtou žltou kadmiovou farbou vyvolávajúcou dojem, že z obrazu vychádza veľká sila.
Obraz priťahoval svojou farbou svetlo z priestoru, ale rovnako ho do priestoru aj odrážal. Úplne inak sa správal obraz na protiľahlej stene, ktorý bol podstatne menší, natretý sivozelenou až sivomodrou farbou. Tento obraz bol stabilnejší a zároveň otváral viac priestoru pre obraznosť pozorovateľa. Obraz akoby, vďaka kontrastu so žltým a vďaka svojej farebnej stabilite, rástol a podnecoval pozorovateľa zaujímať pohybom po miestnosti iné stanovisko. Oba obrazy stáli vo vzájomnou dialógu a dopĺňali sa a nútili pozorovateľa uvedomiť si, že všetko je otvorené, že všetko môže byť inak.
Milí priatelia, aj Boh je takéto tajomstvo, ktoré chce náš život uviesť do určitej dynamiky. Cez Boha môžeme pomeriavať seba. Či nechceme byť až príliš dominantní na úkor života. Vtedy nám asi nebude mať Boh veľa čo povedať. Možno práve preto je potrebná skromnosť pred tajomstvom Boha, ktorá nás bude viesť k tomu, že náš život môže cez Boha narásť, a lepšie aj otvorenosť života okolo nás a zbavíme sa zbytočných predsudkov a skostnatelostí.
arbet.viliam@orangemail.sk