Tentoraz si pripomenieme Brata Klausa pohľadom Wunibalda Müllera, v Nemecku veľmi známeho doktora teológie a psychoterapeuta. Viac rokov úzko spolupracoval s P. Anselmom Grünom v kláštore benediktínov vo Münsterschwarzachu, kde do r. 2016 viedol Dom duchovnej obnovy. Keď ho požiadali, aby napísal text o Bratovi Klausovi z Flüe, mal o ňom len letmé vedomosti a viaceré aspekty Klausovho života nechápal. Postupne ako sa W. Müller s príbehom Brata Klausa oboznamoval, odkrývali sa mu také črty jeho osobnosti, ktoré sú až prekvapujúco aktuálne pre našu dobu. Napokon, nejde o náhodu, že v súčasnej uponáhľanej a konzumnej dobe stavajú sa na počesť Brata Klausa, zvlášť v západnej Európe, umelecky a architektonicky unikátne kaplnky často mimo miest a obcí, zväčša otvorene deň-noc, aby pozývali ľudí do ticha, k meditácii a novému nájdeniu seba i Boha.
Brat Klaus neznámy
Niklaus (Mikuláš) z Flüe opustil svoju ženu a deti, aby žil sám v rokline Ranft neďaleko svojho bydliska. Také rozhodnutie sa väčšine ľudí nepozdáva – nechať svoju rodinu v štichu, ísť len tak za svojím snom.
W. Müller píše: „Neviem, čo Niklausa pohlo, aby učinil taký krok. Môžem len predpokladať, že si to dobre uvážil a že volanie k takému kroku cítil v sebe veľmi hlboko.“ Stačí to však na to, aby sme zanechali normálne povinnosti – zvlášť voči žene a deťom – a šli za hlasom svojej duše? Zaiste, možno sa pýtať: Čo by sa stalo, ak by zostal doma? Ale tiež: Ako to vyzerá s mnohými mužmi a ženami, ktorí zostali doma, hoci vnútorne dávno odišli a žijú kdesi inde a inak?
W. Müller: „Ako asi dopadla jeho žena Dorothea? Pochopila ho či dokonca podporila? Pokladala za dôležité, keď to už tak bolo, aby šiel za svojím povolaním? Ja len dúfam, že sa Dorothea iba neobetovala preňho. Predsa, ak by to tak bolo – kto som, aby som to hodnotil? Čo, ak jej to dávalo zmysel, či ju to dokonca napĺňalo? Ale, aj keď to znie divne, možno bola aj rada, že sa od neho odpúta, azda si s ním už nevedela ani čo počať. Asi tušila, že bol nešťastný, kým nenasledoval svoje volanie, že ona voči tomu nemohla nič urobiť, v každom prípade nič, čo by bolo v jej moci.
Jestvuje čosi ako existenciálna vina, keď nežijeme, ako by sme mali alebo mohli žiť. Na prvé počutie to znie dobre a jasne. Predsa, keď na to príde, môže to byť veľmi ťažké a háklivé. Bol to asi aj prípad Niklausa z Flüe. Môžem si žiť to svoje na úkor iných? Určite je to ľahšie, ak je napríklad môj partner bezohľadný človek, ktorý mi zo života robí peklo. V takom prípade je len dobre, ak toho človeka opustíme a nenecháme sa dlhšie obmedzovať a trápiť. Ale ako to je, keď sa objaví niekto iný v našom živote, o ktorom sa nazdáme, že ho máme radšej ako toho človeka, ktorému sme dali svoje áno? V takom prípade je to omnoho ťažšie, aby sme sa zachovali tak, že pri ohľade na to, čo je mne dôležité, nezabudne sa na ohľad voči tomu inému. Môže to byť prekliato ťažké, aby sme sa zachovali správne. Často sa v takých situáciách neurobí to správne alebo ani nemôže. Niekedy, aby sa uniklo existenciálnemu previneniu, môže to ísť tak ďaleko, že sa previníme voči tomu druhému.
Môžu byť však také situácie v našom živote, v ktorých nemôžeme urobiť nič iné ako to, čo vo svojom najhlbšom vnútri poznávame ako nevyhnutné, aby sme zadosťučinili sebe, vlastnému sebaurčeniu. Nechcem to prehnane opisovať, akoby som chcel blahorečiť to, čo vo svojich dôsledkoch môže byť veľmi tvrdé a bolestivé. Na druhej strane jestvuje zaiste aj čosi také, pred čím sa niekedy dá len pokorne kapitulovať, pretože to zostáva neprehliadnuteľným tajomstvom. Bolo to tak aj v prípade Niklausa z Flüe?“
Brat Klaus priblížený
W. Müller stretol po istom čase človeka, ktorý ho bližšie oboznámil s príbehom Niklausa z Flüe. Niklaus sa najprv nazdával, že miesto, na ktorom sa túžil usadiť, nájde niekde vo Francúzsku. Potom v sebe ale začul hlas, ktorý ho vrátil späť.
W. Müller píše: „To sa mi páči. Pripomína to príbeh, ako ktosi dlho hľadal poklad, aby napokon spoznal, že ten poklad sa nachádza priamo pod jeho domom. Pre mňa to značí: Klausovo rozhodnutie žiť osamote má čosi spoločné s tým, aby bol viac sám so sebou, aby ešte viac zišiel do svojej vlastnej hĺbky, ešte viac k svojej podstate. Aby som to dosiahol, nemusím ísť niekam ďaleko. Spomínam si na jeden poznatok od Martina Heideggera, podľa ktorého cesta k tomu, čo je blízke, je pre nás často tá najdlhšia a najťažšia, a preto často namiesto toho, aby sme vydržali sami so sebou, dávame prednosť tomu, že sa staráme o iných, o iné starosti a hriechy.“
Ďalšia zaujímavá informácia o Klausovi je, že on po tom, ako sa vrátil do rodného kraja, žil len z prijímania eucharistie, teda nič iné nejedol. Údajne chcel tým dať isté znamenie, keďže v tej dobe v jeho okolí predovšetkým tzv. elita žila dosť výstredne. Azda sa tým chcel naznačiť istý protest voči výstrednému štýlu života. Keď to takto vidíme, môžeme Niklausovi aj rozumieť. W. Müller: „Keď premýšľam, aký veľký význam dnes u nás získava jedlo a jeho príprava, potom sa to niekedy naozaj môže zdať tak, že nejestvuje nič dôležitejšie. Kuchári v televízii sú rovnako známi ako filmové hviezdy a politici. Nič proti dobrému jedlu a pôžitku z neho, ale niekedy si pritom spomeniem na slová Nového zákona: „Ich bohom je brucho“ (Fil 3,19).
Ešte jedna informácia o Klausovi. Keď žil v samote, v pustovni, vyhľadávali ho mnohí ľudia, aj politici, ktorí chodili k nemu po radu. Teda Klaus nebol iba pustovník, ktorý si žil sám pre seba, ale človek disponujúci mnohými kontaktmi, ktorý zjavne dokázal konflikty aj urovnávať. W. Müller: „Pripomína mi trapistu, mystika Thomasa Mertona (1915-1968), ktorý sa v posledných rokoch svojho života utiahol do pustovne – prinajmenej to tak zamýšľal. V skutočnosti sa stretával s množstvom ľudí, udržiaval viaceré kontakty a v nemalej miere prispel napríklad i k porozumeniu medzi náboženstvami (predovšetkým kresťanstva a budhizmu).“
Po oboznámení sa so životom Brata Klausa, ako hovorí W. Müller, stal sa mu Niklaus bližším i sympatickejším. V zásade je dobré, ak sa o niekom informujeme a nezostaneme len pri tom, čo sa všeobecne, narýchlo, v skratke a často jednostranne o niekom hovorí.
Niklaus z Flüe vo mne
W. Müller: „Keď chcem byť poctivý, poznávam istú črtu Niklausa z Flüe vo mne alebo, ako som si to pre seba nazval, tohto Thomasa Mertona vo mne. Myslím tým toho, ktorý si to teraz nevie predstaviť, žeby sa od svojej rodiny, najmä od svojej ženy, odlúčil. To nemôžem a ani nechcem. Ale tiež poznávam v sebe túžbu, aby som sa vždy znova aj utiahol, zostal celkom len so sebou, takpovediac odhalil v sebe pustovňu, aby som tam prebýval, čo niekedy môže znamenať aj to, že sa na pár dní skutočne utiahnem, aby som zostal celkom u seba a udržal si vlastný rytmus.
Pre mňa to napríklad značí, že strávim sám niekoľko dní v jednej malej chatke v Durínskom lese. Keď som tam, spravidla ma moje sny prebudia tri, štyri razy počas noci. Potom vstanem, zapíšem si to a pokúšam sa porozumieť, čo mi tie sny chceli povedať. Je to čas, keď sa venujem modlitbe a písaniu a často sa idem prejsť do blízkeho mesta (Schmalkalden), aby som tam vypil kávu alebo niečo zjedol. Vždy sa vraciam z takých dní oddychu posilnený do mojich všedných dní. Teším sa, že opäť uvidím svoju ženu, že som doma a pokračujem v práci. Keď čoskoro nebudem už chodiť pravidelne do práce, keď budem na penzii, chcem, aby sa táto moja stránka ešte viac rozvinula, a to aj preto, že si myslím, že je to moja doteraz nedostatočne žitá stránka. Kto vie, azda sa potom stanem o čosi bližší Thomasovi Mertonovi a Niklausovi z Flüe?