nebo nad šírymi argentínskymi pláňami, odkiaľ Vám práve píšem pozdrav ku Dňu vďakyvzdania, vyzerá v noci ako tmavá kupola, posiata jasnými hviezdami, typická pre tento čas. Ale cez deň sa letná obloha tu na južnej pologuli len ťažko spája s mojou ideálnou predstavou tohto špeciálneho dňa. Má to však paralelu na inej úrovni. Ako môžu naše predstavy o skvelom Dni vďakyvzdania obstáť v každodennej drsnej realite? Je niečo také v našej hlboko rozdelenej spoločnosti, čo by sme stále ešte mohli oslavovať všetci spolu?
Keď som sa pokúšal odpovedať si na túto rečnícku otázku, bol som prekvapený vlastnou odpoveďou. Prišlo mi na um, že môžeme stále oslavovať ľudí – nespočetné množstvo ľudí. Spomenul som si na lekárov, sestričky, učiteľov, umelcov. Potom na ďalších, na to množstvo skrytých pomocníkov za scénou: umývačov riadu v reštauráciách, ľudí potiacich sa v nemocničných práčovniach, alebo za volantom školských autobusov, ľudí v pokladniciach, policajtov a upratovacie čaty v úradoch, ktorí pracujú, pokiaľ my sladko spíme. A nadovšetko, to nespočetné množstvo ľudí, ktorí sa odvážne usmievajú a prinášajú úsmev iným. Vďačná oslava nás dáva dokopy a zjednocuje.
Zatiaľ čo niet dôvod na oslavu situácie vo svete, ľudia tohto sveta si zaslúžia, aby sme sa zjednotili a oslávili ich. Zjednotenie je to rozhodujúce slovo.
Nie sme snáď vďační zametačom ulíc bez ohľadu na ich politické presvedčenie? Smetiarom, údržbárom ciest, dopravnej obsluhe, bez ohľadu na ich sexuálne alebo náboženské presvedčenie? Alebo sa snáď pýtate, do akej politickej strany patrí plavčík, ktorý sa stará o bezpečnosť vášho dieťaťa? Vďačnosť vytvára oveľa silnejšie puto ľudského rešpektu ako čokoľvek iné. Deň vďakyvzdania je veľkou šancou prebudiť sa a priznať väčší význam týmto putám, než ideológiám, ktoré nás rozdeľujú. Prebudiť sa a uvedomiť si, aké smiešne a bezvýznamné sú presvedčenia, ktoré nás rozdeľujú v porovnaní s výzvami, s ktorými sa môžeme všetci popasovať; prebudiť sa a podľa toho aj konať.
Čo to však všetko prakticky znamená pre bežný život? Len si byť toho vedomý a pamätať na to, že to môže znamenať veľký rozdiel v tom, ako pristupujeme k druhým. Rád sa podelím s niektorými nápadmi, ktoré sa snažím uvádzať do života ja. Preukazovať tým viac rešpektu iným, čím viac sa odo mňa odlišujú. Myslieť na to všetko, čo máme spoločné, keď ma prekvapí, ako celkom odlišne odo mňa vedia mnohí ľudia uvažovať. Nájsť niečo dobré, čo môžem druhým povedať, práve v tom momente, keď mám chuť povedať niečo nedobré. (Môj spolubrat to skúšal uplatňovať v našom kláštore a ostatní ho pokúšali: „A čo povieš o diablovi?“ „Nuž“, odpovedal, „treba uznať, že je veľmi pracovitý“.) To je ďalšia vec, ktorú môžeme robiť: vidieť jasne, čo nás rozdeľuje a predsa tú priepasť premostiť úsmevom.
S veľkým úsmevom na seba samého – Darcu dobrých rád – vám posielam všetky dobré priania na oslavu Dňa vďakyvzdania, ktorá nás prebudí do sféry nad všetkými rozdeleniami, kde všetci – skutočne všetci – môžeme spolu vďačne oslavovať.
Váš Brat David
