Žijeme v dobe, v ktorej je duchovná ponuka väčšia a rozmanitejšia ako kedykoľvek predtým. A ľudia sa pýtajú, v čom spočíva duchovná ponuka kresťanstva, čo ponúka životu človeka kresťanstvo. To zaujímalo už Ježišových súčasníkov. Evanjelista Ján využil otázku apoštolov Tomáša a Filipa, ktorí sa pýtali na cestu a cieľ, aby nám zanechal Ježišovu odpoveď na zmysel nášho života. Samotná otázka po ceste nášho života predpokladá, že byť kresťanom neznamená stáť na mieste, ale kráčať, pohybovať sa, nábožensky povedané nasledovať Krista, hýbať sa celým naším životom.
Obe biblické náboženstvá, tak židovské ako aj kresťanské, sa zhodujú v názore, že ľudský život nie je niečo statické, ani sa nekrúti stále dookola, ale je to cesta, ktorá má svoje smerovanie, svoj začiatok i vyvrcholenie. Z toho potom vyplýva zodpovednosť človeka za život. Pred dvomi týždňami som počul peknú interpretáciu Kristovho výroku Ja som cesta, pravda a život. Znela: ak kráčame po ceste pravdy, potom nájdeme život.
S týmto výrokom budeme súhlasiť vtedy, keď sa natoľko necháme uniesť pravdou, že bude určovať náš život. V dnešnom svete zakusujeme určitú roztrieštenosť pravdy. V živote každého človeka nejestvuje len jedna jediná pravda, ktorá by mu rovnako silne svietila počas celého jeho života. My ľudia skôr namáhavo kráčame od jednej pravdy k druhej: hľadáme, tápeme - aj v tomto ohľade sme akoby na ceste. Niektoré pravdy pomáhajú riešiť problémy nášho života, iné pravdy pomáhajú riešiť naše vzťahy, a zase iné nám pomáhajú nachádzať určitý celkový nadhľad nad životom. Je dobré, ak hľadáme kontinuálne, s pokračovaním, nie len zmätočne. Je dobré, keď nám na ceste za pravdou nechýba celkové smerovanie. A práve to má na mysli kresťanstvo, keď hovorí o cieli cesty.
Ak hovoríme, že život nájdeme vtedy, keď kráčame po ceste pravdy, tak tým vypovedávame aj niečo o bytostnej podstate pravdy. Pravda takého razenia nie je kabát, ktorý by sme si obliekli a neskôr ho odložili, je to skôr koža, s ktorou sme určitým spôsobom zrastení. Kresťanstvo vstúpilo do dejín sveta tak, že predstavovalo novú životnú orientáciu, filozofiu, ktorá človekovi dávala naplnenie života. Teológ Romano Guardini hovorí, že pravda kresťanstva nie je takého druhu, že by mohla byť nášmu životu ľahostajná (tak sú nám v istom zmysle ľahostajné matematické pravdy), pravda kresťanstva nás vyzýva k tomu, aby sme v nej boli zakorenení, vrastení. Len vtedy môžeme (na rozdiel od matematiky) hovoriť o tom, že sme Kristovu pravdu prijali.
Dnešné liturgické čítania nám opísali, že Kristova pravda pomáhala prvotnej cirkvi riešiť aj problémy ich praktického života. Vedeli riešiť problém obsluhovania starších pri stolovaní. Apoštol Peter pripomínal, že Kristus má byť základným kameňom našej duchovnej stavby. Petrovi zároveň nechýbal zmysel pre realitu sveta.
Peter vedel, že v tomto svete vždy boli a budú sily, ktoré Krista neprijmú. Nechápal to ako nejaké sprisahanie proti Kristovi, skôr v tom videl šancu na prehĺbenie viery. Ako sme sa dozvedeli zo slov jeho listu, máme skúmať, či Kristus je naozaj základným kameňom nášho života. Peter vie, že kresťan nežije niekde vo vzduchoprázdne, ale oboma nohami stojí v dejinách tohto sveta. Je to podnet na hľadanie takého podanie kresťanstva, ktoré by vedeli prijať aj tí, ktorí nie sú jednoznačne naladení na náboženskú strunu. To nie je riedenie kresťanstva, to je schopnosť vynášať z Kristovho pokladu vždy to, čo je aktuálne. Ak dnes hovoríme, že kresťanstvo nás chce učiť vcítiť sa do druhého človeka, do jeho potreby, či do jeho utrpenia, tak je to práve také zvýraznenie jedného aspektu Kristovej pravdy, ktorá môže byť blízka aj neveriacemu človekovi. Prosme za to, aby sme pevne stojac v Kristovi vedeli byť súčasne otvorení aj pre potreby nášho sveta.