Celá sv. omša tu:
Úvod do liturgie
Dnes slávime 32. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Prvé čítanie zo Starého zákona pripomína udalosť, ktorá sa udiala v 2. stor. pred Kr., keď sa Židia búrili proti gréckej nadvláde. V snahe uhasiť túžbu Židov po samostatnom štáte nútila ich grécka moc, aby sa zriekli svojej viery a svojich zvykov. Nás môže udivovať, že niekto radšej zomrie, akoby mal jesť bravčové mäso. Udalosť pochopíme len v rámci zápasu o vieru a národ. Pre kresťanov bola podstatná viera týchto ľudí, že budú Bohom vzkriesení. Podľa dnešného evanjelia Ježiš dôsledne ohlasoval Boha, ktorý je Bohom živých. V druhom čítaní počujeme opäť povzbudenie apoštola Pavla k vzájomnej modlitbe a odovzdaniu sa pod Božie vedenie.
Homília
K najdesivejším udalostiam dnešného sveta patria zločiny tzv. samovražedných atentátnikov. Títo ľudia, aby zasiahli svoj cieľ, odpália s nejakou výbušninou aj samých seba. Zväčša títo atentátnici pochádzajú z islamského náboženského prostredia. Možno ich pokladáme za psychicky vyšinutých, ale nemusí to tak byť. Títo ľudia majú svoju predstavu o svete a majú aj program, ako ju dosiahnuť. Za svoju predstavu sú ochotní okamžite zomrieť. Je temer isté, že odvahu im dodáva aj viera vo vzkriesenie, presvedčenie, že pôjdu rovno do raja.
Viera vo vzkriesenie motivovala aj matku a jej synov, o ktorých sme dnes čítali z 2. knihy Machabejských. Príbeh sa odohral niekedy po roku 175 pred Kr., keď sa grécki vladári rozhodli donútiť Židov, aby sa zriekli svojho náboženstva, a tým i snahy o vlastný štát. Prostriedkom donucovania bol aj príkaz jesť pod hrozbou smrti bravčové mäso. Nám sa zdá nerozumné nechať sa zabiť kvôli prestúpeniu náboženského zákona o jedle, ale dá sa to pochopiť, ak si uvedomíme, že nútenie jesť zakázané mäso bolo časťou celostného programu zničiť židovskú kultúru, náboženstvo a národ. Dôvod, pre ktorý boli niektorí veriaci Židia ochotní radšej zomrieť ako sa zriecť svojej viery, vyslovil podľa textu, ktorý sme čítali, jeden zo synov tej hrdinskej matky: „Ľahko je zomrieť pod ľudským násilím, keď môžeme očakávať, že nás Boh znova vzkriesi“ (2 Mach 7,14).
Nevieme, koľko bolo v tej dobe Židov, čo verili, že Boh ich vzkriesi, ale viacerí biblickí teológovia hovoria, že viera vo vzkriesenie sa medzi Židmi rozvinula aj ako následok obetovania sa mnohých mladých ľudí pre svoj národ a svoje náboženstvo. Veriaci Židia verili, že Boh sa o nich stará a že ho treba poslúchať, aby zažili jeho požehnanie. Božie dary sa však očakávali na tomto svete, nie po smrti. Božou odmenou bolo, ak sa človek dožil vysokého veku, ak mal veľa detí a veľa majetku. Keď však zomierali pre vernosť Bohu mladí ľudia, ktorí sa ešte ani nestihli oženiť a mať deti a majetok, začali sa veriaci Židia pýtať, či je vôbec možné, aby týchto ľudí Boh neobdaril opäť životom. Z viery, že Boh je dobrý – alebo, ako hovoril Ježiš, že Boh je Bohom živých, nie mŕtvych – a zo skúsenosti, že sú ľudia, čo sú Bohu verní aj za cenu vlastnej smrti, zrodila sa nádej, že Boh nám pripravil aj inú odmenu, ako je majetok a deti.
Čo je pre bežného človeka také veľké a vzácne, aby tomu obetoval svoj život? Dosť záleží na tom, ako sa sami vnímame. Ak by sme svoj život brali len ako náhodu prírody, ťažko by sme v živote videli čosi cenné. Cennými by boli len chvíľky, keď by sme si trochu šťastia uchmatli. Celkom inak vníma svoj život človek, ktorý dar života prežíva ako dôsledok lásky svojich rodičov, a najmä vtedy, ak je tou láskou aj trvalejšie obklopený. Ešte inak berie svoj život človek, ktorý ho vníma ako dar Boží a v počúvaní Boha vidí pre seba to najdôležitejšie. Milo ma prekvapil jeden bývalý futbalista, s ktorým som čítal rozhovor v novinách. Má vyše 50 rokov, futbalu sa naďalej venuje, trénuje deti a mládež. Novinár sa ho pýtal: „Takže futbal je pre vás najdôležitejšou vecou v živote?“ Pavol Gostič mu odpovedal: „Ale kdeže. Najdôležitejší je pre mňa Boh. Nechápte ma zle, nie som žiadny fanatik.., ale viera v neho predstavuje princípy, podľa ktorých chcem žiť, aby som sa mohol každému priamo pozrieť do očí.“ (Pravda, 4.11.2022, 38.) Inak povedané, naozaj je najdôležitejšie, čomu sa klaniame, alebo – ako som hovoril pred týždňom v súvislosti s príbehom o Zachejovi – od čoho sme závislí. Nedajbože, aby to boli mocipáni tohto sveta alebo naša vlastná pýcha, a tiež, ak by to boli len veci tohto sveta, hoci sú mnohé dobré a krásne.
Keby sme diskutovali s neveriacimi ľuďmi, tí by nám pripomenuli, že náboženstvo je podľa nich ohrozením slobody a mieru vo svete. Ako príklad by určite uviedli aj tých samovražedných atentátnikov. Čo by sme na to povedali? Nuž, nie je náboženstvo ako náboženstvo. Záleží na tom, či sme závislí od Boha alebo od politiky, alebo inak povedané, či je cieľom Boh alebo politika. Ježiš by to povedal ešte krajšie: Záleží na tom, či veríme v Boha živých alebo mŕtvych.
V týchto dňoch je pápež František na návšteve v prevažne moslimskej ostrovnej krajine Bahrajn v Perzskom zálive. Pozval ho bahrajnský kráľ, aby sa zúčastnil Fóra pre dialóg: Východ a Západ pre ľudské spolužitie. Bolo povzbudzujúce vidieť pápeža a katolíckych a pravoslávnych biskupov, ako spolu s moslimami diskutujú a modlia sa. František vo svojom prejave na fóre citoval Deklaráciu Bahrajnského kráľovstva, že „kto hlása nenávisť, násilie a nesvár, znesväcuje meno Božie. Tí, kto sú veriaci, hovoria nie rúhaniu vojny a používaniu násilia“. Pápež dodal: „Kým rôzni mocipáni sveta vyjednávajú o záujmoch, peniazoch a mocenských stratégiách, ukážme, že je možný aj iný spôsob konania. Zbrane a peniaze nikdy neprinesú budúcnosť v mieri. Spojme sa pre dobro človeka a v mene toho, ktorý miluje človeka a ktorého meno je Pokoj.“
Viera vo vzkriesenie môže sa nám niekedy zdať príliš vzdialená obyčajnému životu. Ale nie je to tak. Práve táto viera v Boha živých, hmatateľne šíri lásku a radosť, chráni a rozvíja život. Modlime sa za seba a vzájomne sa sprevádzajme, aby sme vieru v Boha živých nielen hlásali, ale v nej a podľa nej aj konali a žili.