Veľkonočné obdobie sa pomaly bude končiť a evanjelium dnes rozpráva o rozlúčke učeníkov s Kristom. Z textu cítiť atmosféru nejasnosti, otáznikov a neistoty. Niečo podobné poznáme z našich ľudských rozlúčok a rozchodov. Obavy z toho, čo bude. Strach z budúcnosti - to, čo bolo známe a poskytovalo istotu a oporu, sa vytráca a zrazu stojíme pred úlohou zapnúť na tie najvyššie obrátky, aby sme hľadali riešenie novej situácie. Je dobré, že aj náboženstvo nás učí riešiť podobnú situáciu.
Učeníci v evanjeliu prejavili túžbu, aby osobné spoločenstvo s Kristom nikdy neprestalo. Ježiš ju nezamietol, ale naznačil, že spoločenstvo s ním môže byť aj duchovné - cez zachovávanie jeho prikázaní, cez stotožnenie sa s jeho životom. Nie je to ľahké, preto sľubuje pomoc Ducha Svätého. Ale ani vtedy, keď pomoc a povzbudenie potrebujeme my sami, nemali by sme zabúdať na ostatných. Duch Svätý je posilou nielen pre nás, ale aj pre ohlasovanie evanjelia, pre svedectvo nášho života. Apoštol Peter nás vyzýva, aby sme boli pripravení kedykoľvek a pred kýmkoľvek odovzdať odpočet zo svojej nádeje. Máme sa vedieť čestne priznať k svojej viere, k pohnútkam nášho konania. Apoštol nám pripomína, že vieru žijeme pred tvárou sveta, nielen pred tvárou ostatných kresťanov, pred tvárou cirkvi. Vyzýva nás, aby sme niekedy rozmýšľali trochu širšie, nielen úzko cirkevnícky.
Ostatne k tomu nás začína nútiť aj situácia dnešného sveta. Nezriedka máme dojem, že Kristus a kresťanstvo, ktoré nás po dve tisícročia viedli po cestách civilizácie, akoby sa strácali z pohľadu dnešného človeka. Na druhej strane tušíme, že riešením nemôže byť návrat do prírody, do sveta, ktorý nás obklopuje, aj keď ho veda skúma do najmenších čiastočiek.
Ako sa v takejto situácii zachovať? Máme sa aj my duchovne rozlúčiť s Kristom a bezducho sa prispôsobiť ostatnému svetu? Ak Ježiš prisľúbil kresťanom Ducha Božieho, Ducha Svätého, prisľúbil tým určitú tvorivú silu. Silu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme sa nebáli hľadať nové prepojenia, nové spôsoby stretania s božím svetom. Apoštoli, ktorí vykročili do neveriaceho sveta s pomocou Božieho Ducha, nevedeli, kam ich tá cesta zavedie, nakoľko bude úspešná. No rozhodujúcim činiteľom ich skupiny nechýbala odvaha, tvorivosť, ochota riskovať. Preto sa vedeli priblížiť k novým horizontom, vďaka tejto ich odvahe sa viera dostala aj k nám.
V rakúskom kláštore Seckau sa v postrannej kaplnke nachádza freska Apokalypsy, svetového zápasu medzi dobrom a zlom. Na jednom z obrázkov sa nachádza svet prelamujúci škrupinu, ktorá ho väzní. Ako píšu komentátori diela, „svet je uväznený v mnohých vrstvách a obaloch. Tie musia byť prelomené a odložené, aby sa mohol ukázať konečný tvar sveta. Je akoby mušľou, ktorá sa musí otvoriť, aby sme uvideli perlu. Je ako larva, ktorá musí odumrieť, aby svetlo sveta uvidel motýľ. Svet zdieľa osud matky, ktorá musí strpieť bolesti, aby mohla porodiť dieťa. Pretože celé stvorenie vzdychá a stená v pôrodných bolestiach, pretože jeho budúca tvárnosť sa ešte neukázala. Komu nádej otvorila oči, ten vidí v prítomnom už zárodky budúceho. V mušli spoznáva perlu, v larve motýľa, v škrupinke jadro, vie o dieťati v lone matky. Pretože nové vzniká z toho starého, trváce vzniká z pominuteľného, život sa rodí zo smrti."
Na nás dnes záleží, ako s vierou v Krista v dnešnom svete naložíme. Či bude pre svet nádejou alebo nie. Záleží na nás, či sa odovzdávania viery zmocníme len mechanicky, automaticky, alebo to budeme vedieť spojiť s tvorivým hľadaním. Situácia rozlúčky, prechodu, vyzýva človeka k tvorivosti. Aby sa vedel vynájsť, aby vedel zapojiť do svojho hľadania všetky svoje sily. Ak sa pred nami otvára situácia, v ktorej sa stará tvár nášho sveta pomíňa, tak to nové by sme mali hľadať nie v akejsi prízemnej pohodlnosti, ale so zapojením všetkých tých duchovných síl, ktoré sme za tých dvetisíc rokov pri Kristovi získali. Prosme za to aj pri dnešnom stretnutí s Kristom.