Celá sv. omša tu:
Úvod do liturgie
Dnes slávime 21. nedeľu liturgického obdobia cez rok. Podľa dnešného evanjelia zamestnávala Ježišových učeníkov aj otázka, či bude málo alebo veľa spasených, teda spravodlivých pred Bohom. Ježiš odpovedal, že to nebude ľahké, ale zároveň spochybnil predstavu, že akosi samozrejme budú spasení tí, čo patria do jeho skupiny, medzi tých, čo s ním chodia. O Božej otvorenosti voči cudzincom a pohanom čítame dnes aj z textu Starého zákona, ktorý vznikol asi 500 rokov pred Kristom. V dnešnom úryvku z Listu Hebrejom zaznie vyjadrenie, že „koho Pán miluje, toho tresce“. Nedá sa to brať doslovne. Autor chcel povedať, že Ježiš si prežil utrpenie, lebo chcel byť jedným z nás, ale vôbec to neznamená, že nebeský Otec ho nemiluje, lebo trpel.
Homília
V ostatných mesiacoch temer každodenne počúvame úvahy o tom, ako dlho ešte vydržia zásoby ropy, plynu či potravín, kam sa až budú zvyšovať ceny, a na Slovensku aj o tom, ako dlho ešte vydrží vláda. Robíme si svoje, riešime svoje bežné povinnosti a radosti, ale kdesi v pozadí sa nás všetkých dotýkajú aj tieto veľké obavy.
Neviem, čoho sa zľakol ten bližšie nemenovaný človek z okruhu Ježišových učeníkov, ktorý položil otázku, či bude málo spasených. Ako by sa pýtal, koľko ľudí vojde do záchranného člna, keď sa loď začne potápať. Ježiš jeho obavy nerozptýlil, keď mu odpovedal, že „mnohí sa budú pokúšať vojsť, a nebudú môcť“, a ešte ich prehĺbil, keď dodal, že domáci môžu byť vyhodení von a dnu vojdú cudzinci, ktorí budú stolovať v Božom kráľovstve.
My už v súčasnej slovenčine veľmi nepoužívame slová spása, spasený či spasiteľ. Keď mal pred pár rokmi jeden kolega kázeň pre vojakov a rozprával im o spáse, povedali mu, že vôbec nerozumeli, že si predstavovali lúku spasenú kravami alebo ovečkami. Slovo spása sa v latinčine a gréčtine, a tak to bolo aj v našom jazyku, zamieňa so slovami záchrana a zdravie. Na akú záchranu sa pýtal ten človek Ježiša? Vieme, že Ježiš nehovoril o politike alebo záchrane pred vojnou a hladom – aspoň nie priamo. Pár riadkov nižšie po našom úryvku, na konci 13. kap. Lukášovho evanjelia, nájdeme zvláštne Ježišovo bedákanie nad Jeruzalemom: „Jeruzalem, Jeruzalem, ty vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste“ (Lk 13,34). Ježiš tu hovorí o prežití, o záchrane ľudí ako spoločnosti, ako ľudu, ktorý mal byť ľudom spoločnej viery – Židia by povedali zmluvy, spoločného zväzku s Bohom. Nepýtajme sa, či ide o záchranu duchovnú alebo telesnú. Aj v dnešných časoch, ak by nastala doba, že nebude, čo jesť, že nebude čím kúriť, že bude vojna a iné nešťastia, nepýtajme sa, či ide o záchranu duchovnú alebo telesnú. Lebo na začiatku je vždy bieda duchovná.
Ježiš, keď hovoril o záchrane či spáse, samozrejme, myslel zvlášť na svoj program, na svoje posolstvo, ktoré poznáme pod gréckym slovom euangelion čiže posolstvo radosti. Prijatie tohto posolstva otváralo bránu do toho iného sveta, v ktorom budeme spasení. Do sveta, v ktorom sa dá žiť, byť šťastný, dať zmysel svojmu životu. Niekto si povie, že je šťastný, lebo je dobre ženatý alebo dobre zarába alebo má dobré deti... Chvalabohu. Ale azda si taký šťastný človek nemyslí, že je to výsledok náhody, že je to výhra v lotérii. Už to je mimo evanjelia, mimo programu Božieho kráľovstva, ak by sme šťastie a nešťastie brali ako osud, ako vec náhody, alebo ako výsledok nejakej politiky, a nechceli by sme vidieť, že vždy ide o duchovné východiská, v čo veríme, po čom túžime, čo milujeme. Politika a náboženstvo, ktoré sú zamerané na seba, na svoju moc, na ovládanie ľudí, ktoré sú sebecké a farizejské, konzumné a spotrebujúce, také zachraňujú len seba, moc niekoľkých ľudí, nie ľud. Preto Ježiš plakal nad Jeruzalemom, nad svojím svätým mestom a nad predstaviteľmi svojej krajiny, ktorí namiesto toho, aby prijali Božích prorokov, ich zabíjali. V tejto súvislosti pochopíme, čo Ježiš myslel, keď povedal, že viacerí z tých, čo s ním jedli a pili, budú vyhnaní od stola, kde sedí Abrahám a ďalší veľkí Boží ľudia, a za stolom sa ocitnú tí, čo boli donedávna vonku.
Pred pár dňami zomrel kardinál Jozef Tomko. Pre mnohých ľudí u nás to bola veľká udalosť, lebo v ňom videli človeka, ktorý to na slovenské pomery dotiahol veľmi ďaleko. V tejto súvislosti sa niektorí katolícki novinári dali zviesť k úvahám, či Slovensko bude mať ešte nejakého kardinála. Ako by si nevšimli, že odkedy prišiel pápež František, nejde o vyznamenanie niekoho, ale o zásadu evanjelia, že poslední budú prvými a prví poslednými. František na vysoké pozície menuje zriedkakedy biskupov z veľkých miest a neobklopuje sa úradníkmi, čo prežili celý život v kanceláriách, ale za kardinálov menuje najmä kňazov a biskupov z chudobných krajín a z tých bohatších takých ľudí, čo sa osvedčili v službe chudobným. Napokon, zmenil aj organizáciu hlavných úradov vo Vatikáne tak, že nemajú v prvom rade úradovať, ale hlásať evanjelium. Tak sa nazýva aj dokument o reforme Vatikánu, ktorý 5. júna tohto roku vstúpil do platnosti: Praedicate evangelium čiže ohlasujte evanjelium.
Ako sa vraví, niekedy odchádza posledný vlak, a my by sme nemali patriť k tým, čo ho zmeškali. V mnohých ohľadoch žijeme prelomovú dobu. Jeden z tých najdôležitejších prelomových okamihov sa odohráva práve teraz medzi nami, keď nás Ježiš vyzýva, aby sme sa zobudili zo svojej ospalosti a svojich obáv a vydali sa spolu s ním na cestu, na cestu evanjelia – kvôli Bohu, sebe i svetu.