Celá sv. omša tu:
Úvod do liturgie
Dnes slávime 18. nedeľu liturgického obdobia cez rok.
Slová, ktoré čítame zo Starého zákona, boli napísané asi 200 rokov pred Kr.
Veriaci Židia vtedy v prostredí gréckej pohanskej politiky a kultúry
premýšľali o tom, čo je dôležité. Je to azda majetok, hromadenie majetku?
Odpoveďou bolo, že kto sa zameria na majetok, zostane nespokojný a zväčša
aj zlý. O podobnej téme je aj dnešné evanjelium. Bohatého človeka Ježiš neoznačil
za blázna preto, že sa staral o majetok, ale preto, že bol sebec
a videl iba seba a svoj prospech. V druhom čítaní hovorí apoštol
Pavol o kresťanskom živote ako novom živote, ako o vstaní
z mŕtvych. Aby ukázal, čo to znamená prakticky, menuje apoštol niekoľko
zlých žiadostí, ktoré kresťan opustil. Napokon povie, že kto sa v Kristovi
obnovil, povznesie sa nad každé národnostné, kultúrne a sociálne rozdiely.
Homília
V časoch mojej mladosti vládol v našej krajine režim, ktorý dával dôraz na spoločné vlastníctvo tzv. výrobných prostriedkov. V praxi to znamenalo, že ľudia mali svoj súkromný majetok, ale majetok, ktorý vyrábal, teda pomocou ktorého sa zarábalo, kam sa chodilo do práce, bol spoločný čiže štátny prípadne družstevný. Nielenže nejestvovali továrne a obchody v súkromnom vlastníctve, neboli povolené ani malé súkromné dielne či kaviarne.
Keď čítame dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia, môže sa zdať, že Ježiš tiež odmietal súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Najprv odmietol robiť rozhodcu medzi dvoma bratmi, ktorí sa sporili o dedičstvo po rodičoch, a potom rozprával podobenstvo o jednom vlastníkovi pôdy, ktorá mu prinášala veľké výnosy. Ten človek si vybudoval nové sklady na uloženie úrody a nádejal sa, že v budúcnosti bude už len odpočívať a hodovať. Ježiš tohto človeka nazval bláznom, lebo nahromadil poklady, ale keď náhle zomrel, pred Bohom bol celkom prázdny, ničotný.
Povieme si, že človek má smolu, keď je po dlhých rokoch konečne zabezpečený a môže si vydýchnuť – ako sa vraví, keď je „za vodou“ –, ale odrazu zomrie a svoj majetok neužije. Poznáme ľudí, ktorí sa šťastne oženili a do roka zomreli. Z času na čas prebehne médiami správa o tragickej smrti nejakého boháča, ktorý zahynul vo svojom súkromnom lietadle alebo na svojej jachte. Správy o smrti tisícov chudobných kvôli suchu, hladu alebo pri pokuse prejsť hranice rozrušia málokoho. Predčasná smrť chudobných sa pokladá za normálnu, smrť tých bohatých prekvapuje. Predsa len sú dobre zabezpečení. Majú nielen peniaze, ale aj vlastnú ochranku a lekárov. Čo však chcel Ježiš povedať, čo chcel riešiť tým príbehom o boháčovi? Bol azda proti súkromnému majetku?
Ježiš neodsúdil bohatstvo onoho muža samo o sebe, ani jeho veľkú úrodu a nevidel problém ani v snahe o primerané uskladnenie zásob. Ako problém videl samoľúbosť toho muža a jeho sebectvo. Ten človek si chcel odpočinúť, chcel si užiť svoje bohatstvo, a to celkom sám. S niekým sa podeliť, niekomu pomôcť zo svojho majetku, mu neprišlo ani na myseľ. Ježiš odsúdil túto mentálnu uzavretosť, túto úplnú sústredenosť na vlastný prospech a vlastné záujmy. Ježiš takéto zmýšľanie kritizoval pomerne často. Biblickí teológovia si všímajú, že sa omnoho častejšie vyjadroval k peniazom, bohatstvu a materiálnemu vlastníctvu ako k modlitbe a náboženským obradom. Ako vieme, Ježiš počas svojho putovania po krajine viedol skromný spôsob života a k materiálnej nenáročnosti viedol aj svojich učeníkov. Jeho motiváciou nebola však askéza, sebazapieranie, ale solidarita s chudobnými, s ľuďmi na okraji spoločnosti. Radikálne zrieknutie sa majetku Ježiš od nikoho nežiadal. To, čo žiadal, raz vyslovil celkom stručne: „Nemôžete slúžiť Bohu i mamone!“ (Mt 6,24) Mamon je aramejské slovo, ktoré sa dá preložiť ako „to, na čo sa spoliehame, v čo dúfame“. V Starom zákone mamon označoval majetok, na ktorý sa ľudia spoliehajú, a Ježiš sa o mamone vyjadroval ako o diabolskej sile. V tomto zmysle platí, nemožno slúžiť Bohu i mamone.
Za minulého režimu sa cirkvi vyčítalo, že drží s kapitalistami – „vykorisťovateľmi“. Nie, cirkev nedržala s kapitalistami, len bránila právo ľudí mať majetok a kritizovala vládnu moc, ak politici niekomu majetok zoštátnili čiže ukradli. Na druhej strane cirkev právo vlastniť nikdy nevidela ako čosi absolútne. „Nepodeliť sa o svoje dobrá s chudobnými znamená okrádať ich a oberať ich o živobytie. Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale ich,“ (EG, č. 57) cituje pápež František v jednom dokumente sv. Jána Chryzostoma, ktorý zomrel v r. 407. Cirkev vždy chápala veľké majetky, zvlášť pôdu, vodu, prírodu, prírodné zdroje ako majetok spoločný. Podobne to, čo sa nazýva výrobné prostriedky, cirkev chápe ako majetok patriaci nielen vlastníkovi, ale všetkým ľuďom, ktorí z neho žijú a na ňom pracujú. V tom zmysle ide o spoločné dobro, spoločný majetok.
Asi pred dvomi rokmi som krstil jednej rodine dieťa s tmavou pleťou. Po krste mi starý otec povedal, že to dieťa si jeho syn adoptoval. Po roku 1990 študoval vo Veľkej Británii, ale rodina nemala dosť peňazí, aby mohol v štúdiu pokračovať. Na prekvapenie pomohol mu jeden profesor, ktorý, keď videl, že mladý muž zo Slovenska je šikovný a usilovný, platil zaňho potrebné výdavky. „Môj syn zadarmo dostal a dnes sa cíti povinný dať ďalej to, čo sám dostal. Preto si adoptoval dieťa z Afriky,“ vysvetlil mi starý otec. Keď sme v našej farnosti prosili o pomoc pri oprave nášho kostola, dali sme vyrobiť plagátiky, aby sme oslovili aj majetnejších obyvateľov Borinky, ktorí do kostola až tak nechodia, ale dúfali sme, že niektorí zo solidarity pomôžu. Myslím, že z týchto ľudí nepodporil náš kostol nikto. Ktosi z nich mal povedať pánovi starostovi, nech nám dá peniaze Vatikán, a pani kostolníčke nedávno povedali, že oni hotové peniaze nemajú, že platia iba kartou...
Samozrejme, v dnešnom svete nejde len o občasnú pomoc na niektorý kostol. Pápež František často hovorí, že dnes ide o prežitie stvorenstva, celej našej Zeme. Zachrániť svet, seba a v neposlednom rade svoje srdce môžeme iba spoločne. Dajme si dnes najavo pri modlitbe i pri užívaní svojho majetku, že to vieme, chceme, veríme i dokážeme!