Môže to znieť abstraktne. No nie je. Zažívame to denne vo svojom živote. Napríklad, predstavte si mladú ženu, ktorá skončí strednú školu a odsťahuje sa z rodného domu, aby žila samostatne. Pre jej rodičov to môže byť bolestné. Vaše dievčatko už nie je vaše dievčatko – a keď jej pomáhate sťahovať sa na nové miesto, a potom od nej odchádzate, jej rozlúčka s vami dá vám silne najavo, že už nie je malá a už nie je vaša. Niečo zásadné sa zmenilo a vzdať sa toho spôsobu, ako bola s vami kedysi, môže byť ťažké. Ale ona nie je mŕtva. Kdeže, jej život sa teraz otvára novému bohatstvu; robí veľký a potrebný nový krok vo svojom raste, aj keď tento krok zahŕňa veľkú zmenu v tom, ako budete odteraz prežívať jej prítomnosť.
Ako bude vaše dievča teraz prítomné, keď odišla z vášho domu a žije samostatne? Paradoxne, môže byť pre vás prítomnejšia než kedykoľvek predtým, hoci iným spôsobom. Teraz, ako dospelá, vám môže dať veci, ktoré vám nemohla dať malá slečna, ktorá bývala vo vašom dome. Je pravda, že malé deti môžu vo svojich rodičoch vzbudiť veľmi zvláštnu lásku, ale dospelá dcéra alebo syn môžu vzbudiť niečo iné, čo je tiež veľmi obohacujúce. To je dôvod, prečo každé dievča alebo chlapec nakoniec potrebuje hovoriť so svojimi rodičmi slovami, ktoré Ježiš povedal svojim učeníkom v noci pred smrťou: „Je pre vás lepšie, aby som odišiel.“ Ak neodídem, vždy budeš mať vo svojom dome dieťa, ale ak odídem, vrátim sa k tebe ako dospelý a prinesiem ti nové bohatstvo. Chladné odlúčenie pri rozlúčke môže nakoniec ustúpiť vrelému, hlbšiemu stretnutiu, takému, ktoré už nezávisí od fyzickej blízkosti. Úprimná rozlúčka je prechod, nie koniec.
Platí to ešte naliehavejšie ohľadom rozlúčky, ktorá sa udeje smrťou. Svojich milovaných v smrti nestrácame; skusujeme premenu ich prítomnosti. Na pohrebe zažívame rovnakú premenu prítomnosti a vzťahu, akú zažívajú rodičia, keď syn alebo dcéra vyrastie a odsťahuje sa. Na pohrebe je, samozrejme, emocionálny náboj oveľa vyšší, ale dynamika je v konečnom dôsledku rovnaká. Vo vzťahu nastáva zásadný posun. V prípade smrti vo všeobecnosti trvá nejaký čas, možno roky, kým zistíme, že to bol prechod, nie smrť.
Dovoľte mi osobný príklad. Keď som mal dvadsaťtri rokov, v priebehu troch mesiacov mi zomrel otec aj mama. Boli ešte relatívne mladí (mali šesťdesiatdva a päťdesiatosem rokov). Naša rodina bola tiež ešte mladá, príliš mladá (podľa nášho vlastného hodnotenia) na to, aby sme to mohli uniesť. A preto bola ich smrť spočiatku vnímaná ako chladné, trpké odtrhnutie, viac smrť než prechod. Čas však lieči, a to nielen preto, že bez ohľadu na hĺbku bolesti sa nakoniec pohneme ďalej. V našom prípade to čas zahojil aj preto, že sme nakoniec začali vnímať prítomnosť našich rodičov bohatším a hlbším spôsobom, ako sme to poznali predtým. Odišli, ale vrátili sa, bohatší, vrúcnejší a hlbší.
Vo svojom prejave na rozlúčku pri Poslednej večeri
Ježiš svojim učeníkom hovorí, aby sa nebáli a príliš nezarmucovali nad jeho
odchodom. Stále opakuje slová: „Bude
pre vás lepšie, keď odídem. Ak neodídem, nemôžem vám poslať svojho
ducha.“ Je ako tá malá dcéra, ktorá odchádza z domu,
aby začala svoj vlastný život a lúči sa bolestne s rodičmi, ale je to
dovidenia, ktoré sa opiera o skutočnosť, že odteraz bude môcť byť s nimi
iným, a to veľmi obohacujúcim spôsobom. Jej rozlúčka nie je smrťou, ale prechodom.
Rozlúčky a zbohom, vrátane tých na pohreboch, nie sú neprirodzené vzťahové praskliny, ktoré sú v rozpore s Božím plánom a v protiklade očakávaniu, ako by mali vzťahy kulminovať. Môže to byť aj prasklina, ale to sú prípady, keď sú rozlúčka alebo zbohom vyvolané hnevom, nenávisťou, zneužívaním alebo násilím. Ak je však rozlúčka prirodzeným vyústením kolobehu samotného života, skúsenosť smrti je naozaj len časťou bohatého, nevýslovného, paradoxného tajomstva lásky samotnej.