Úvod do liturgie
Dnes slávime 12. nedeľu
liturgického obdobia cez rok. Na záver sv. omše máme procesiu pred kostolom,
ako býva zvykom po sviatku Najsv. Kristovho Tela a Krvi. Z evanjelia
dnes počujeme Ježišovu otázku, za koho ho ľudia pokladajú. Ako si všimneme,
nestačí odpovedať, že za Krista Pána. Dôležité je, ako si Krista, Božieho
posla, predstavujeme. Na podobnú tému je aj dnešné čítanie zo Starého zákona.
Prorok premýšľal o udalostiach a vojnách, ktoré postihli Izrael.
Záchranu nečakal od vojska a lepších zbraní, ale od ľudí žijúcich
z prameňa – Božieho Ducha. V druhom čítaní spomína apoštol Pavol viaceré
možné zaradenia, v ktorých žijeme. Kto sa zasvätil do viery v Krista
nie je väzňom týchto zaradení, je nad tým všetkým, je zajedno s Kristom.
Homília
Prieskumné agentúry sa pravidelne pýtajú na všetko možné. Najčastejšie na politické témy. V ostatnom čase podľa výsledkov prieskumu narastá počet ľudí, ktorí si želajú „silného vodcu a menej demokracie“. Mať silného, rozhodného lídra, „ktorý sa nemusí zaťažovať voľbami a parlamentom“, chce momentálne až polovica obyvateľov Slovenska.
V Ježišovej dobe nejestvovali prieskumné agentúry, ale čo si o ňom ľudia myslia, Ježiša zaujímalo. Ako zástupná vzorka mu poslúžila skupina jeho najbližších učeníkov. Z 9. kapitoly Lukášovho evanjelia sme sa dočítali, že mnoho ľudí pokladalo Ježiša za proroka. Prorokmi nazývali také osobnosti, ktoré mali dar vystihnúť pocity a očakávania ľudí, ale bez toho, aby im nadbiehali, a zároveň dokázali byť hodnovernými hovorcami Boha. Proroci na to používali rôzne spôsoby. Za úprimnosť im však často hrozila pomsta mocenských kruhov. Pohľad Ježišových učeníkov šiel ešte o niečo ďalej. Peter sa vyslovil, že Ježiša pokladajú nielen za proroka, ale za Božieho Mesiáša – Krista. V súčasnej reči: za svojho vodcu, lídra. Ježiš neodmietol tento názor, ale odmietol predstavu s tým spájanú. Učeníkom povedal, že ten vodca bude musieť mnoho trpieť, a kto chce ísť s ním, nech nezachraňuje sám seba, ale nech sa spolu s ním stratí, daruje, obetuje.
Túžba po niekom, o koho sa dá oprieť, na koho sa dá spoľahnúť, po niekom, kto netára, ale problémy rieši a zastane sa ľudí, je celkom normálna a pochopiteľná. Menej pochopiteľná je dôvera ľudí v tárajov a klamárov, ba dokonca v násilníkov, čo sa za lídrov ponúkajú. Nie náhodou je k dnešnému evanjeliu ako paralela zo Starého zákona vybratý text z jednej prorockej knihy (Zach 12,10-13,1). Prorok spomína Dávidov dom čiže kráľovskú rodinu v Izraeli. Súčasne sľubuje, že Boh sa nad tým domom zmiluje, kráľovský dom sa pokorí a zameria sa na Boha. Záhadnou je reč o človeku, nad kým sa má nariekať. Zdá sa, že prorok – na rozdiel od kráľa, ktorý si namýšľal, ale neobstál – myslel na niekoho, kto sa obetuje, kto bude slúžiť ľuďom i Bohu, ale vytrpí si za to svoje. Keď tohto obetavca ľudia rozpoznajú a uznajú, otvorí sa pre nich prameň Božieho Ducha. Súvislosti zo Starého zákona bežne nepoznáme, nemôžeme vedieť, prečo prorok spomína náreky ako na mageddskej pláni. Takže malé vysvetlenie:
V dobe 700-600 rokov pred Kr. išli izraelskí králi opakovane do boja s okolitými národmi a zväčša prehrali. Ľudia preto vyhliadali nejakého schopného lídra, ktorý dá veci do poriadku. Proroci však príčinu prehier nevideli v neschopných politikoch, ale ich neschopnosť videli ako zapríčinenú neochotou počúvať Boha. Ako sa dnes naši politici vtierajú do priazne mocnejších ľudí vo svete, tak sa izraelskí vodcovia utiekali o pomoc k pohanským bohom a k ľuďom, ktorí ich úctu presadzovali. Vždy na jeseň prívrženci pohanských božstiev lúčili sa na mageddskej pláni s „božstvom, ktoré vládlo na počasím“, robili pritom veľký krik, kvílili a nariekali, aby sa božstvo na jar vrátilo a požehnalo novú úrodu. Prorok ironicky naráža na tieto udalosti a odkazuje, že nariekať netreba nad božstvom, ale nad tými, ktorí sa za ostatných obetovali. Keď ten nárek, súcit, pochopenie budú hlasné ako náreky pohanov, „otvorí Boh prameň na očistenie hriechov“.
Hľadanie lídra, ktorý posilní, podrží, čosi veľké vyrieši, je pochopiteľné. Sv. písmo sa neobáva o to, čo sa dnes nazýva demokracia. Vyjadruje však obavy nad tým, že nevieme rozpoznať pravého lídra. Ním nie je nejaký mocný politik, ale obetavec. Sv. písmo ho často nazýva služobník Boží. Ježiš o ňom povie, že bude trpieť, ale vstane z mŕtvych. Kto to mohol rozumieť? Ani Ježišovi učeníci nerozumeli. Museli si to zažiť. Až keď sa stali s Ježišom solidárni, až keď pochopili, že Boží Kristus neprichádza ako bojovník na koni, ale ako priateľ, pastier, brat a Boží služobník, ako obetavec, prestali sa strachovať o seba a začali sa učiť tomu, ako „stratiť svoj život“ pre Ježiša, pre ľudí na jeho spôsob.
Tzv. prírodné národy (napríklad Indiáni) mali vo
svojich spoločenstvách zväčša dvoch lídrov, náčelníkov. Jeden bol ten, ktorý
viedol mužov do boja, druhý, dôležitejší, bol duchovný vodca, prorok, čo mal
víziu a hovorieval s Bohom. Civilizované národy sa príslušníkom prírodných
národov posmievali, povyšovali sa nad nich, ale nevšimli si, že lídrami týchto
ľudí neboli takí, čo ostatných presvedčili rečami alebo by si ich kúpili. Často
to bolo veľmi podobné tomu, čo sme dnes čítali z evanjelia: Lídrom nech sa
stane ten, kto sa osvedčí v utrpení! Muž, ktorý prišiel o ženu
a dieťa vo vojne alebo po vážnej chorobe, človek, ktorý po prežitom
trápení všetko rozdal a stiahol sa z verejnosti, ale nezbláznil sa,
ani nezatrpkol, práve takého muža išli po čase ostatní vyhľadať, aby ho
požiadali, nech sa stane ich lídrom.
Demokracia nie je pre veriacich ľudí žiadne zaklínadlo, na ktoré by sme mali prisahať. Vymeniť chaos za diktatúru však nie je riešenie. Kto chce niečo dokázať, nech sa najprv osvedčí v práci, boji i utrpení, a keď sa ukáže, že mu nejde o seba, potom môže byť lídrom. Zostaňme vnímaví, kritickí, nedajme sa opiť rečami, ale nehľadajme žiadnu cudziu ruku, čo nás vytiahne z biedy. Pýtajme sa radšej, za koho pokladáme Ježiša a nakoľko v jeho úlohe, na jeho ceste vidíme samých seba. Poprosme o Božieho Ducha, nech nás obdarí súcitom a pokorou a dožičí nám obstáť uprostred našich problémov a skúšok.