Úvod do liturgie
Dnes slávime sviatok,
ktorý sa ľudovo nazýva Božie Telo. Jeho správny názov je sviatok Najsvätejšieho
Kristovho Tela a Krvi. Tento sviatok vznikol v našej cirkvi po
roku 1200, aby zdôraznil vieru v prítomnosť vzkrieseného Krista
v posvätenom chlebe a víne.
Čítanie zo Starého zákona spomína postavu
kráľa z obdobia asi 2 tisíc rokov pred Kr., ktorý s darmi chleba
a vína vítal Abraháma vo svojej krajine. Chlieb a víno sa stali v kresťanstve
hlavnými symbolmi našej vďačnosti pred Bohom a zároveň vzájomnej lásky.
Druhé čítanie prináša výpoveď apoštola Pavla o slávení pamiatky Ježišovej
poslednej večere. Rozprávanie evanjelia predstavuje Ježišovo ohlasovanie Božieho
kráľovstva: prináša pochopenie života, uzdravenie, podelenie sa o dary
zeme i nasýtenie. Podobne máme svojím konaním aj my vytvárať spoločenstvo
s ľuďmi a nový, lepší svet.
Homília:
O čom je dnešný sviatok? Verný katolík odpovie: O svätom Tele Kristovom, o Sviatosti Oltárnej. Ak by sme sa ale pýtali ďalej: O čom je to sv. Telo Kristovo, akú by sme si dali odpoveď?
Pozrime sa na dnešné evanjelium. Začína zmienkou, že Ježiša na odľahlom mieste vyhľadalo veľa ľudí. On sa im venoval, rozprával s nimi o Božom kráľovstve a uzdravoval ich. Keď mu apoštoli poradili, aby ľudí na noc poslal domov, Ježiš ich prekvapil požiadavkou, aby sa o tých ľudí sami postarali. Nad kúskami chleba a rybami, ktoré sa medzi ľuďmi našli, sa potom Ježiš modlil, požehnal ich a podelil ich prostredníctvom učeníkov medzi ľudí. Rozprávanie končí informáciou, že všetci jedli a nasýtili sa.
Keď sa teraz znova pýtame, o čom je sv. telo Kristovo, tak odpoveď hľadajme v tomto úryvku z evanjelia. To, čo vznešene v našej cirkvi nazývame Telo Kristovo, Sv. Oltárna, po grécky Eucharistia alebo niekedy sv. prijímanie a Pánova večera, nie je nejaká vec. Je to Ježiš sám, on sám vo svojom konaní s nami a pre nás. Keď nám niekto podáva ruku a robí to úprimne, a keď má prípadne v tej ruke aj niečo dobré pre nás (chlebík alebo pohár vína), nepodáva nám iba ruku, ale dáva nám seba samého, ponúka svoju blízkosť a priateľstvo. Taká blízkosť a také priateľstvo nie je len tak. Nie je to na zábavu. Pomáha nám žiť, dáva silu žiť.
Ako čítame z evanjelia, Ježiš na stretnutí s ľuďmi hovoril o Božom kráľovstve, uzdravoval ich a nasýtil ich. Pojem Božie kráľovstvo v Ježišovej dobe pomenúval svet, spoločnosť, spolužitie, v ktorom sa nebude žiť podľa pravidiel namyslených boháčov a politikov, ale podľa Božích pravidiel. K takým pravidlám patrí, že sa zaujímame o ľudí, ktorí túžia po lepšom živote, dúfajú v uzdravenie zo svojich trápení a hľadajú spoločenstvo, ktoré ich neopustí, priateľstvo, ktoré nezradí. Záujem iných o nás, ich pomoc a blízkosť, ich priateľstvo, podelenie sa s nami, nám dá silu žiť.
Naozajstnú blízkosť a skutočnú pomoc nám však nedá hocikto. V Ježišovej dobe bolo veľa kňazov, vykladačov Božích pravidiel a náboženských aktivistov, ale väčšina z nich silu pre život nedávala. Ich slová a spôsoby nemali premieňajúcu silu. Motivovali ľudí, aby si ako-tak plnili povinnosti, ale nezapaľovali nadšenie v srdci, neprinášali uzdravenie, ani ľudí nevťahovali do spoločenstva. Prečo sa vtedy tie tisíce ľudí vybrali na odľahlé miesto za Ježišom? Zažili, že im dáva silu žiť. Aspoň čosi také zavnímali, zacítili. A prečo Ježiš neprijal praktickú radu svojich apoštolov a na záver dňa neposlal ľudí domov? Mohol, deň skončil, ľudia niečo pekné zažili, stačilo, ide sa domov... Priatelia, blízki ľudia sa však nerozídu len tak. Majú sa podeliť o seba, svoju vieru a svoju blízkosť s Bohom. Nemajú sa vyhovárať, že nemajú na to, že majú len päť chlebov a dve ryby...
Nevieme, či sa po Ježišovom požehnaní a delení prvých kúskov našlo aj ďalšie jedlo, o ktoré sa ľudia podelili, alebo sa stalo to, čo nazývame zázrak, a z pár kúskov jedla bolo odrazu dosť pre všetkých. Ako sa vraví, na zázraky sa spoliehať nedá. Zázrakom našej viery je predovšetkým sila žiť, ktorú nám dodávajú modlitba a sviatosti, ak sú spojené so skutočným záujmom a vzájomným darovaním sa. Mladí ľudia nie za zázrak, ale za samozrejmosť považujú to, že sú zdraví a že ich teší život. Až časom prídu na to, ako je dôležité spoznať, čo nás v živote naozaj drží a posilní. V minulosti veriaci rodičia nediskutovali s dorastajúcimi deťmi o tom, či sa má ísť do kostola. Muselo sa. Pokiaľ bolo náboženstvo absolútnou súčasťou spoločnosti a kultúry, prinajmenej formálne sa ľudia s náboženstvom stotožňovali. Už dávno je však iná doba, a to aj v takej malej obci, ako je naša. O to je pre nás dôležitejšia otázka, čo nám dáva silu žiť, a tiež otázka, či sme schopní tú silu objaviť a sami dávať iným.
Viacerí vodiči majú vo svojom aute talizman sv.
Krištofa. Tento svätec je znázorňovaný s palicou v ruke a dieťaťom na
pleciach. Podľa legendy žil niekedy pred r. 300 n. l., bol veľmi silný a ľuďom
pomáhal prejsť cez rieku. Raz mal preniesť cez rieku malé dieťa. Údajne to
dieťa bolo veľmi ťažké, a keď si nad tým Krištof povzdychol, dieťa mu malo
povedať: „Nečuduj sa, som Spasiteľ celého sveta, nesiem ho vo svojom náručí.“
Príbeh je pravdepodobne len zbožná rozprávka, legenda. Napokon aj meno Krištof, po grécky Christoforos, v doslovnom preklade znamená nosič Krista. Chce sa povedať, že každý kresťan má byť christoforos, nosič Krista. On nesie nás a my ho nesieme pre iných. Keď nám kňaz pred sv. prijímaním povie Telo Kristovo, neviďme teda len oplátku – ako vravia deti. Viďme celého Ježiša, jeho správanie, jeho podanú ruku, ním podaný, rozdelený chlieb, a uverme v neho tak, že sa sami staneme jeho nosičmi pre seba i pre svet.