Celá sv. omša tu:
Úvod do liturgie:
Dnes slávime 7.
veľkonočnú nedeľu. Čítanie zo Skutkov apoštolov spomína smrť prvého
kresťanského mučeníka Štefana. V tej dobe okolo roku 30 po Kr. patril
Štefan k tým kresťanom, ktorí medzi Židmi radikálnejšie presadzovali
zmeny vyplývajúce z viery podľa Ježiša Krista. Preto ho konzervatívni Židia znenávideli. Podľa dnešného úryvku
z evanjelia sa Ježiš pri poslednej večeri modlil za jednotu. Meradlom
jednoty nemá byť nejaká dobrá organizácia alebo pravidlá, ale samotný vzťah
medzi Ježišom a Bohom. V druhom čítaní zo Zjavenia Jánovho
počujeme hlas, ktorý počul vo veľkom videní autor tohto spisu. Je to hlas
samotného Krista, Mesiáša. Predstavuje sa pod rôznymi menami a cirkev,
ktorá túži, aby prejavil svoju moc, k nemu volá: Príď Pane, príď čoskoro!
Homília:
Pred niekoľkými týždňami prebehla médiami správa o jednom zvláštnom prieskume medzi našimi občanmi. Prieskum sa týkal otázky, kto je v prípade vojny ochotný brániť Slovensko. Ukázalo sa, že to nie je ani tretina našich občanov. Odpovede v takýchto prieskumoch netreba brať celkom vážne, ale obávam sa, že v tomto prípade odrážajú skutočnosť. Časť našich ľudí sa nazdáva, že naša krajina je taká malá, že sa obrániť ani nedá, a dosť je aj takých, ktorí by asi nedbali, ak by Slovensko ako štát skončilo. Zároveň cítime, že nezodpovednosť za vlasť, za štát, za spolužitie v tejto krajine a spoliehanie sa na cudzích, čo majú predovšetkým vlastné záujmy, môže sa nám škaredo vypomstiť.
Nemôžeme tu riešiť problémy celej spoločnosti, ale otázke, čo vytvára naše spolužitie – nie hocijaké, ale v porozumení a spolupráci – sa musíme venovať. Túto otázku nám podľa Jánovho evanjelia kladie sám Ježiš, keď na záver svojej rozlúčky s učeníkmi zdôrazňuje jednotu. On nielen o tejto jednote hovorí, on za ňu prosí Otca. Tesne predtým Ježiš prosil, aby jeho učeníci boli posvätení pravdou, teda ňou okrášlení či vylepšení. Potom dopĺňa, že nejde len o nich, ale aj o tých, ktorí uveria, vytvoria si k nemu vzťah. V tejto súvislosti Ježiš spomína jednotu, teda vzájomné porozumenie a žičlivé spolužitie. Napokon ide aj o svet, keď Ježiš povie: Prosím, aby svet uveril, že si ma ty poslal.
Naozaj, prečo vlastne veriť, prečo byť kresťanom, prečo iných do kresťanstva pozývať, ak nejde o niečo také krásne, že svet by tomu rád uveril? Celkom na začiatku kresťanských dejín sa viera v Ježiša ako Krista, ako Spasiteľa a najlepšieho Priateľa šírila skúsenosťou, že naozaj ide o čosi krásne. Kresťanská viera prinášala také videnie ľudskej existencie, ktoré zjednocovalo a prekonávalo rozdiely. Vďaka kresťanstvu ľudia rôznej kultúry a národnosti nachádzali cestu k sebe: Židia a pohania, muži a ženy, boháči a chudáci. Koncom 4. stor. n. l. jeden z rímskych cisárov zaviedol kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Jeden z dôvodov, ktorý ho k tomu viedol, bola snaha o jednotu obyvateľov jeho veľkej ríše. Málokto vie, že prvé synody biskupov z celého vtedajšieho sveta nezvolávali pápeži, ale cisári. Kvôli jednote ríše chceli zabezpečiť aj jednotu vo viere. Videli, že kresťania chápu svoju vieru rozdielne, že rôzne vysvetľujú aj hlavné vieroučné pravdy (napr. ako chápať jedného Boha v troch osobách). V diskusiách tej doby sa sformulovalo aj to, čo poznáme ako Verím – vyznanie viery. Jedno z tých vyznaní sa podnes nazýva podľa tých prvých koncilov: Nicejsko-carihradské.
Zhodnúť sa na formuláciách viery bolo zaiste užitočné, nijako si však nemožno myslieť, že sa tým dosiahla jednota, o ktorej hovoril Ježiš. Keď sa pozrieme na jeho slová v evanjeliu, on presne hovorí: „Aby boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno“ (Jn 17,21). Ježiš tu zjavne hovorí o jednote vo vzájomnom porozumení a láske. Na konci dnešného úryvku z evanjelia je ešte jedna zaujímavá formulácia: „Aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17,26). Všimnime si: Ježiš nehovorí o svojej láske, aby ona bola v nás, ale o láske, ktorou jeho Otec miluje. Keď raz Ježiš hovoril o spolužití s ľuďmi, čo nám urobili zle, o ľuďoch, ktorých pokladáme za svojich nepriateľov, odvolal sa na Otca v nebesiach a povedal: „On dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45). Akoby dôvodom nepomstenia sa a lásky k nepriateľom boli spoločné slnko a dážď. Presnejšie, tým dôvodom je vedomie spoločnej existencie a spoločného obdarovania. Náš život a svet je Boží dar. Ježiš nehovorí: Pozrite na mňa, ako vás milujem. Hovorí: Pozývam vás do lásky, ktorou mňa Otec miluje. Kto prijíma tento jeho pohľad na svet, túži byť vďačný a cíti pozvanie odpovedať na obdarovanie svojou láskou. Vtedy dokáže vytvárať jednotu, na ktorú myslel Ježiš.
Čím sme vo svete, v našom prostredí známi? Sme známi tým, že vytvárame jednotu v porozumení a láske? Samozrejme, máme svoje dogmy, morálne pravidlá, rituály a sviatky. Podľa evanjelia máme byť však známi najmä svojím priateľstvom, bratstvom, solidárnosťou v mene Ježiša a podľa neho. Poľský filozof a kňaz Józef Tischner hovorieval, že v našich krajinách kresťania vyhrali nad komunistami v súťaži o ľudskosť. Komunisti totiž správne vraveli, že svet taký, aký je, je zlé miesto pre život a že ho treba zmeniť. Spievalo sa, že treba „rozbúrať sveta starý základ“. Rozbúrali všeličo, ale lepší svet neprišiel. Ako kresťania sme v tej dobe ukázali iný model sveta, áno, vyhrali sme súťaž o ľudskosť. Keď som bol mladý, bol som rád kresťanom, lebo som sa medzi kresťanmi cítil slobodnejší a zažil som veľa priateľstva. Radi by sme v súčasnosti pritiahli viac ľudí do kostola. Ak sa nám to má podariť, nie je iná cesta, ako sa vrátiť k súťaži o ľudskosť, ku skúsenosti slobody, radosti a priateľstva.
Spomenul som si na Jozefa Vengloša, veľkého futbalového odborníka
i dobrého človeka. V čase socializmu nebolo ľahké dostať sa do
zahraničia. Jemu dovolili na istý čas robiť trénera až v ďalekej
Austrálii. Darilo sa mu tam, niečo aj zarobil. Mnohí čakali, že sa už na
Slovensko nevráti. On sa však vrátil, a keď sa ho pýtali prečo, povedal:
„Pritiahlo ma Malinô Brdo a mamin hrob.“ (Malinô je známy kopec nad
Ružomberkom, odkiaľ pán Vengloš pochádzal.)
Ľudí priťahuje to, čo je krásne, a vracajú sa tam, kde boli alebo sú milovaní. Ak nám ide o svet, o cirkev, a napokon aj o to naše Slovensko, pomáhajme si byť jedno podľa Ježiša. Vtedy to bude jednota, spolužitie, o ktoré budeme stáť, ktoré si nedáme nikomu vziať.