Celá sv. omša tu:
V našej obci často stretávame ľudí, ktorí v príjemnom počasí radi vypadnú zo svojho bežného prostredia a vyberú sa na výlet, aby si v okolí našej obce zašportovali a oddýchli. Zvlášť mestskí ľudia, sediaci celý týždeň za počítačom, potrebujú zmenu vzduchu a činnosti.
Z dnešného úryvku Jánovho evanjelia by sa mohlo zdať, že Ježišovi učeníci podobne ako naši mestskí ľudia potrebovali zmeniť vzduch a po veľkých duchovných zážitkoch v Jeruzaleme si urobili prestávku a zašli na vidiek. Keď pozorne čítame príbeh o neúspešnom rybolove, vidíme, že v tomto prípade nešlo o normálne striedanie duchovnej a telesnej činnosti. Ježišovi učeníci si neodskočili na chvíľu do prírody. Vrátili sa domov, do svojich dedín a mestečiek, odkiaľ pochádzali, lebo sa im zdalo, že príbeh s Ježišom skončil. Vrátili sa k pôvodnej práci, ale v tej práci sa im nedarí, nechytia žiadne ryby. Situácia sa zlomí až po tom, ako počúvnu neznámeho muža na brehu a nechajú sa tým mužom – v ktorom spoznajú vzkrieseného Pána – pohostiť.
Minulú nedeľu sme si povedali, že rozprávania o zjavení vzkrieseného Ježiša sú odrazom skúseností prvotnej cirkvi, ako možno zažiť Ježišovo vzkriesenie. Možno ho zažiť, ak nás niekto osloví vlastným menom, ako Ježiš oslovil Máriu Magdalénu a poznačil ju v jej najhlbšej podstate. Možno ho zažiť, ak sa nás dotkne utrpenie sveta, pravda, ak sa nedáme len citovo rozľútostiť, ale sa vložíme do toho utrpenia, ako bol k tomu vyzvaný Tomáš, keď ho vyzval Ježiš, aby vložil ruku do jeho rán. Podľa dnešného rozprávania možno Ježišovo vzkriesenie zažiť aj uprostred neúspechu, keď sa nenecháme odradiť a objavíme znova svoj pôvodný ideál. Evanjelium povie – keď sa necháme nanovo osloviť svojím Pánom.
Kto by sa nepriznal, že bol niekedy strašne sklamaný, unavený či rozčarovaný – fyzicky i psychicky. Niekedy stačí dobre sa vyspať, oddýchnuť si. Horšia je strata motivácie alebo strata viery v zmysel toho, čo robíme. Ak niekto stratí motiváciu pokračovať v práci, prácu zmení alebo ju predčasne ukončí. Vážnejšie je to v osobných vzťahoch. Každý z nás pozná ľudí, ktorí nevládali pokračovať v manželstve. A najvážnejšie je to v duchovnom živote. Jestvuje veľa ľudí, čo sa rozišli s náboženstvom, s cirkvou, prestali chodiť do kostola. Nevidia v tom už zmysel. Ako sa dá v takýchto prípadoch znova začať, ako sa dá znova nájsť zmysel?
Pravdepodobne sú takí ľudia, čo nikdy žiadne sväté ideály nemali. Ale je dosť ľudí, čo sväté ideály majú. Či sú tie ideály ozajstné, či nejde o blúdenie a blúznenie, preverí až život. Aj priateľstvá a manželstvá preveruje život. Ak na začiatku nebol žiaden ideál alebo sa žilo v sebaklame, vzťahy nevydržia. Šimon Peter, ktorého sa v dnešnom evanjeliu pýta Ježiš, či ho naozaj má rád, Ježiša v istej chvíli zaprel, v strachu zlyhal. Preverený životom (a k tomu patrilo aj to zlyhanie) však dokáže nanovo sa priznať k svojmu Priateľovi a Pánovi, ktorého sa kedysi rozhodol nasledovať. V tých najdôležitejších veciach nezačneme nanovo len tak, že sa nám odrazu znova chce. Kto žil v sebaklame, kto sa ženil naivne, kto chodil do kostola naivne, alebo len tak, lebo sa muselo, ťažko sa znova nájde a naštartuje. Kto však žil úprimne, kto úprimne ľúbil – či svoju ženu alebo svoju prácu alebo cirkev, a najmä Ježiša (ak v neho naozaj veril) –, ten môže byť znova oslovený a obdarený, ako tí Ježišovi učeníci na jazere.
Včera a predvčerom konala sa slovenská púť v Ríme. Úradný dôvod bolo poďakovanie za minuloročnú návštevu pápeža na Slovensku. Chvíľu som pozeral prenos z chrámu sv. Petra v televízii. Ľudí tam bolo dosť. Obyčajní i vysoko postavení. Na mňa to pôsobilo ako veľká drahá paráda. Ukázať sa, ako je nás veľa, akí sme navonok pekní. Určite sa mnohí povzbudili, ale také parády náš život neobnovujú. To nie je náhoda, že podľa evanjelia sa vzkriesený Ježiš zjavuje tým, ktorí sa trápia, tým, čo hľadajú svoju pôvodnú vieru a lásku. Tak sa trápila Mária Magdaléna, tak sa trápil Tomáš a rovnako tí Ježišovi priatelia na čele s Petrom, ktorí nevedeli, či už budú len rybári alebo ešte niekedy z nich budú apoštoli.
Spomenul som si na slávny western, ktorý mal názov Sedem statočných.
V tom filme si chudobní ľudia z jednej mexickej dediny najmú siedmich
pištoľníkov, aby ich ochránili pred banditmi, ktorí ich pravidelne vydierali.
Keď zistili, že aj oni sa musia zapojiť, aj oni musia zabojovať, zaváhali, či
sa to oplatí. V jednu chvíľu odskočili, podrobili sa banditom a tých
siedmich požiadali, aby odišli. Nikomu nenapadlo, žeby sa tí siedmi mohli
vrátiť. Kvôli čomu by sa vrátili? Veď v tej dedine nešlo o nič,
o žiadne zlato, len o pár dedinčanov, ktorí sa zľakli vlastnej
chvíľkovej odvahy. Predsa, tí muži sa vrátili, zabojovali a svojím
príkladom strhli aj dedinčanov. Film je len film, ale v zásade ukázal, že
niekedy urobíme čosi nečakané kvôli sebe, presnejšie, kvôli vernosti sebe
a svojmu vnútornému hlasu, ktorý, ak by sme nevypočuli, nevládali by sme
ďalej žiť.
Verím, že tým najkrajším hlasom, ktorý sa nám prihovára, je samotný vzkriesený Ježiš. Že je to on, náš Priateľ a Pán, spoznáme podľa toho, že neúspech mení na úspech a nás z našich únikov a zlyhaní vždy znova privedie k prvotnej láske.