Milí priatelia.
Jestvuje viacero filmových spracovaní Ježišovho príbehu. Odborníci sa zhodujú v tom, že najsilnejší z nich je film „Evanjelium podľa Matúša", ktorý vytvoril neveriaci Pier Paulo Pasolini, umelec s pohnutým životným osudom. Osobitne pôsobivé sú záverečné scény tohto filmu: Ježišovo ukrižovanie, pochovanie a vzkriesenie. Ježišova matka - vráskavá vidiecka žena sa kláti pod ťarchou smrti a snímania tela svojho milovaného syna. Tieto scény sprevádzajú mystické chorály pravoslávnej liturgie, v ktorých sa jednotlivé hudobné línie prelínajú navzájom podobne ako v Bachových organových fúgach. Tento motív sa konči privalením kameňa na Ježišov hrob. Nasleduje ďalšia scéna - ženy na druhý deň ráno vzrušene stúpajú do kopca po ceste k Ježišovmu hrobu. V ruke majú nádoby s masťami a zväzky byliniek, ktorými chcú ozdobiť a balzamovať Ježišovo telo. Túto scénu podfarbuje hudba afrických kmeňov: viacerí bubeníci opäť rýchlo striedajú rôzne motívy, do ktorých sa speváci snažia vzrušene jeden cez druhého vyspievať svoje posolstvo. Vtom sa ženám zjavuje anjel, ktorý im zvestuje, že Ježiš vstal z mŕtvych; a neskôr samotného Ježiša stretávajú na ceste, kde im hovorí, aby sa nebáli, ale oznámili jeho bratom, že ho uvidia v Galilei.
Štajerský biskup Egon Kapelari hovorí, že Ježišovo zmŕtvychvstanie je tak ťažko vypovedateľná skúsenosť, že Biblia aj my si musíme požičiavať rôzne obrazy a symboly, aby sme ju vyjadrili. Tejto skúsenosti je možné porozumieť nie digitálne - logicky, ale skôr analogicky - obrazne, cez našu vlastnú podobnú skúsenosť.
Dôležité je, že táto skúsenosť obracia človeka k druhým ľuďom - ženy k Ježišovmu telu; Petra k veriacim zhromaždeným na Turíce v Jeruzaleme. A cirkevná tradícia pozná ešte jednu ženu, ktorá si uvedomila potrebu iného. Na krížovej ceste podala Ježišovi pomocnú ruku Veronika. Utrela jeho doráňané, spotené a trpiace telo. A práve v uvedomení si tejto potreby sa pre ňu odzrkadlila Božia tvár.
To môže byť aj naša skúsenosť - ak vyjdeme zo seba, ak budeme vedieť vnímať druhého človeka, môžeme aj my nájsť cez skúsenosť s druhým človekom Boha.
Niečo z toho znázorňuje aj šieste zastavenie krížovej cesty z Edelsbachu. Veronika je tam znázornená veľmi žensky vo svojej prirodzenosti, pretože Boh nehľadí na vonkajšok, ale na to podstatné v človeku. Veronike sa v šatke odzrkadlila Božia tvár, zhotovená z farebného skla. K podobnému pohľadu nás nabáda aj prázdny otvor v hlave Veroniky, ktorým sa aj my môžeme pozerať ako ona.
Sme dnes pozvaní zbierať vlastné, osobné skúsenosti so zmŕtvychvstalým Ježišom. To nie je ľahké, aj my k tomu potrebujeme inšpiráciu cudzími skúsenosťami. Vtedy môžeme hľadať nové oslávené telo Krista, hľadať skúsenosti, ktoré nás povedú aj poza hranicu života a smrti. Vtedy ani pre nás nebola Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie zbytočné.
viliam.arbet@orangemail.sk