Autor: Július Marián Prachár; komentár k príspevkom konferencie o synodalite, Košice, 10.3.2022. Link: http://www.teoforum.sk/?id=8&view_more=2165
Prof. Rafael Luciani (vyučuje na teologickej škole v Bostone) sa vo svojom referáte vyjadril k vzťahu medzi centrom a lokálnymi jednotkami cirkvi. Budúcnosť vidí v posune od synody biskupov k synode celého veriaceho ľudu. Napokon, ide o naplnenie starej cirkevnej zásady: „Čo sa týka všetkých, o tom majú rozhodovať všetci.“ (V minulosti napr. veriaci laici, ich zástupcovia, mali účasť na výbere nového biskupa. V súčasnosti sa návratu k tejto praxi dožadujú katolíci vo viacerých krajinách.)
Synodálna cirkev je cirkev načúvania. Ide o proces vzájomného načúvania i načúvanie Bohu. Každý má právo byť vypočutý, byť braný vážne. Ide o dialóg, analýzu, rozlišovanie a poradenstvo. Dôsledkom synodálneho procesu by mala byť aj reforma či revízia Kódexu kánonického práva. Taká revízia sa uskutočnila naposledy v roku 1917 a po II. vatikánskom koncile v roku 1983.
Po koncile sa zaviedli do praxe farské, pastoračné a ekonomické rady vo farnostiach, ale vo viacerých miestnych cirkvách nefungujú alebo neboli ani zriadené. V tejto oblasti by malo prísť k zmene. Teória synodálnej cirkvi by sa mala prejaviť v praxi. Biskupi a kňazi sa odvolávajú na hlas Ducha Svätého, ale mali by jeho hlas počúvať aj v hlase Božieho ľudu.
R. Luciani pripomenul stretnutie latinskoamerických biskupov v roku 2007 v Brazílii, kde už vtedy zazneli podobné výzvy, ako prináša súčasná synoda, a spomenul tiež stále aktuálne podnety, ktoré boli formulované na viacerých synodách v Nemecku.
Aj v minulosti sa pripomínala potreba upraviť vzťah medzi vedením cirkvi a ostatnými členmi cirkvi, teda otázka, ako zapojiť do (spolu)rozhodovania všetkých. Pápež František sa niekedy trochu prekvapujúco vyjadruje, že miestne cirkvi nemajú byť cirkvami úplne závislými na Ríme. Myslí to pozitívne, že majú prichádzať s vlastnou iniciatívou a riešeniami, nečakať len na centrum. Ide o samostatnosť a tvorivosť, nie o to, aby jednotlivé zložky cirkvi navzájom nespolupracovali.
Norbert Schmidt je architekt a liturgista z Prahy (vyučuje na Katolíckej teologickej fakulte UK v Prahe). Vo svojom referáte zdôraznil, ako sa synodalita prejavuje v liturgickom prostredí. Spomenul teológa Karla Rahnera, ktorý dávnejšie požadoval, aby sa prekonala „skostnatená“ liturgia. Architektúra a liturgia nás v kostole obklopuje. Otázka je, kedy pomáha a kedy prekáža. Liturgia je modlitba cirkvi a prejav cirkvi, ktorá formuje architektúru. Súvisí s osobnou a spoločnou modlitbou. Liturgický priestor je aj symbolom.
Klerikalizmus je opakom synodality, je opakom toho, čo robil Ježiš. Podoba liturgického priestoru môže tiež odzrkadľovať delenie na klerikov a laikov. Aj oslovenia pri liturgii vedia rozdeľovať ľudí na vyšších a nižších. V cirkevnej liturgii sa môže prejavovať ideológia a túžba po moci. Príkladom klerikálnej a mocenskej cirkvi sú napríklad liturgie tzv. tridentských katolíkov. Možno vidieť, ako v usporiadaní liturgického priestoru dostávajú viditeľnú podobu tradicionalistické predstavy, s tým súvisí umiestnenie a podoba oltára, spôsob slávenia eucharistie atď. Podľa podoby liturgického priestoru dá sa spoznať tradicionalistická alebo synodálna cirkev.
Norbert Schmidt poukázal na skutočnosť, že za dve tisícročia nemáme jeden univerzálny model liturgického priestoru. Prednosť má bohatstvo a pluralita foriem. Život cirkvi sa vyjadruje v bohatstve obrazov. Žiadna forma nie je samospasiteľná. Cirkev sa prezentuje ako chrám, ako telo, ale aj ako škola a spoločenstvo. Každý obraz o cirkvi možno deformovať, degradovať, ale aj pozitívne interpretovať. Nové formy môžu formovať katolícku pluralitu.
Príklady, na ktorých je viditeľné seba-pochopenie cirkvi
Vzťah priestoru k veriacim – hierarchia oddelená od veriacich alebo začlenená.
Pozícia sedadla (sédes) pre predsedajúceho liturgie.
Koncelebrácia – veľké množstvo celebrantov zhromaždených v osobitnom priestore môže byť tiež znamením oddelenia od ľudu.
Sv. omša sa v katolíckej zbožnosti chápe ako vrchol modlitby. Ale kde sú ostatné formy modlitby? Každodenné sv. omše všetko „prevalcovali“. Pandémia obrátila pozornosť aj na iné formy modlitby.
Staré kostoly nemajú byť múzeá. Kostol môže zvonka pôsobiť klasicky a tradične, ale vo vnútri má byť usporiadaný podľa II. vatikánskeho koncilu.
Architektúra, umenie a liturgia sú mocné nástroje, ktoré majú vplyv na ľudí.
Poznámky
Bežní občania netušia o čo ide – synoda, synodalita, synodálna cesta sú pojmy, ktoré zostávajú cudzie aj ľuďom s VŠ vzdelaním.
Synodalita začína v rodine. Stále vládnu rodové stereotypy – nepatrí sa niečo spochybňovať, pýtať, lebo muž-manžel alebo žena-manželka má vždy pravdu (vo farnosti to býva farár).
Učiť sa počúvať, počnúc deťmi – z čoho majú obavy a strach; počúvať druhého, aby sme porozumeli obsahu slov (aj bežné slová majú u každého iný význam). Osobné, rodinné, aj veľké spoločenské krízy sú často dôsledkom zlého dialógu. Napríklad nedorozumenia počas pandémie, (ne)dialóg s Ruskom....
Dialóg kresťanov s občianskou spoločnosťou. Veľká výzva: Ako vniesť do súčasnej sekulárnej spoločnosti tému Boha?
Neokrádať deti o ich Stvoriteľa! Neokrádať verejnosť a občianske prostredie o Boha. Vnášať tému Boha do sekulárneho prostredia.
Čo zostane po synode?
Autor: Zuzana Vargová. Komentár k článku: Michal Opatrný, Kresťanstvo, svet, kultúra, KT, Perspektivy 10, 1.-7.3.2022.
M. Opatrný sa pýta, čo so synodalitou v čase, keď sa farská fáza synodálneho procesu pomaly končí (na Slovensku začína). Podľa neho by sa synodalita mala práve teraz začať naplno rozvíjať v každodennom živote.
Spomína, že v posledných 20 rokoch sme si zvykli, že sa z našich obcí strácajú obchody, pošty, autobusoví i vlakoví prepravcovia, ale katolícka cirkev „drží prápor“ aspoň nedeľných bohoslužieb – väčšinou pre seniorov. M. Opatrný hovorí dokonca o „paliatívnej farskej pastorácii“ – až po vymretie. Podobný osud pravdepodobne čaká aj farnosti, kde je relatívne dostatok veriacich a majú duchovného správcu. Tento trend v Čechách potvrdilo aj sčítanie ľudu v roku 2021. Klesajúci trend počtu veriacich je napokon aj na Slovensku.
Hlavným problémom sa ukazuje predstava o farnosti ako neosobnej mase, dokonca o zmätenom stáde, o ktoré sa musí niekto postarať, kultivovať, ako by nešlo o spoločenstvo ľudí, ktoré má skúsenosť viery žitej v sekulárnom svete. Aj komunisti do roku 1989 hovorili o cirkvi ako o inštitúcii na „uspokojovanie duchovných potrieb“! Preto českí (aj slovenskí) katolíci čakajú, že im z biskupstva „dakoho pošlú“, a keď sa to nenaplní, tak sú nahnevaní na biskupa (podobne ako na riaditeľa pošty, že nechal zatvoriť pobočku).
Podľa Opatrného nás z tohto spôsobu rozmýšľania vytrháva práve končiaca sa (u nás začínajúca) konzultačná fáza synody. Píše, že ak má niečo zo synody vo farnostiach zostať, tak samotný synodálny proces. Zostať má aktívne konanie v dôležitých veciach farnosti: od výberu piesní až po finančné riadenie farnosti, opravy budov či evanjelizačné projekty. (Nemá ísť o kritizovanie a šomranie pomimo, ale aktívne konanie.) Spoločenstvo kresťanov má považovať veci farnosti za vlastné veci – spoločne sa starať o svet, ktorým putujeme.
Česká (aj slovenská) cirkev podľa Opatrného trpí jedným neduhom: Buď sa vo farnosti nechce nikto o nič starať (nemá ani kto čítať liturgické čítania a pod.), alebo to všetko chce robiť jeden človek, čo prináša ďalšie problémy.
Synodálny proces je liekom, ktorý pápež naordinoval
proti tomuto neduhu. Ak nechceme, aby sa súčasné ešte „živé“ farnosti stali
postupne miestami „paliatívnej farskej pastorácie“, musí farské spoločenstvo
prijať farské záležitosti za svoje vlastné. V niektorých farnostiach sa
ľudia emocionálne naviažu na kňaza a po zmene vo vedení farnosti odmietajú
pokračovať, cirkev odrazu nie je ich vecou. Farnosti, kde kňaz spolupracoval
s ľuďmi ako s dospelými, môžu byť kritické, ale pokračujú ďalej. Synodálny
proces je spôsob, ako sa zodpovednosti za farské záležitosti naučiť,
a synodalita je, ako ich uskutočniť.
Nakoniec M. Opatrný spomína narážku Karla Rahnera na tzv. ľudovú cirkev, že kresťan budúcnosti bude buď mystikom, alebo nebude vôbec. A parafrázuje: Farnosť budúcnosti bude buď synodálna alebo nebude vôbec!