Ak sa z podnetu pápeža Františka stala predmetom biskupskej synody synodalita sama, je to snaha o odkrytie koreňov stromu, ktorý, zdá sa, akoby v niektorých svojich konároch strácal životodarnú miazgu. Nedeje sa nič nečakané, veď všetko to, čo opakovane zaznieva v prejavoch pápeža Františka, zaznelo už v prvých chvíľach, keď sa predstavil ako biskup rímskej cirkvi, ktorá predsedá v láske iným cirkvám v spoločnom putovaní celého Božieho ľudu. A skôr, ako požehnal ľud, sám sa sklonil, aby prosil a prijal požehnanie Boha cez ľud. V niekoľkých vetách vyhlásil svoj program vrátiť cirkvi, osobitne tej rímskej (vrátane služby rímskeho biskupa), jej vlastné poslanie.
Prípravný dokument (PD) k synode Za synodálnu cirkev je naozaj zaujímavé čítanie. V mnohom dáva dôvod na radosť a nádej, že jeho slová pohnú – aj keď nie všetkých, ale azda mnohých – aby tých ostatných potiahol príklad tých, čo našli odvahu opustiť „istoty“ a vydať sa na cestu. To, čo pápež načrtol v niekoľkých vetách na samom začiatku, dostalo v PD podobu metodického materiálu, ktorý sa snaží zachytiť cirkev v čo najširšom zábere ako putujúci Boží ľud na ceste. V jednotlivostiach pomenúva etapy tohto putovania, jeho predpoklady, podmienky a úskalia, uprostred ktorých a prostredníctvom ktorých sa rodí cirkev, spoločenstvo ľudí na ceste.
Skôr, akoby by som sa dotkol tém PD, žiada sa mi podčiarknuť dôležitosť kľúčových postáv celého procesu – biskupov a kňazov. V hierarchickom spoločenstve, akým naša cirkev je, sa nedá opomenúť ich význam a úloha. Realitu rozdelenia a polarizácie vo vzťahu k pápežovi môžeme vnímať medzi nimi temer hmatateľne. Platí to aj pre ich nasadenie za cirkev, ako ju vníma pápež František. Mnohí z nich sa cítia ohrození, lebo cirkev, v akú verili a ktorej sa zasvätili, sa pomíňa, a tá, ktorú im predkladá rímsky biskup, v nich vyvoláva obavy a strach. Ich retro nielen v liturgii, ale aj otvorený odpor a odmietanie, evokuje pripravenosť niektorých z nich až k rozdeleniu, ktoré, aj keď formálne nenastalo, je už prítomné. Vzhľadom na slovenské reálie, keď pre každú (nielen vidiecku farnosť) je „biskupom“ aj „pápežom“ miestny kňaz, dá sa predpokladať, že akékoľvek zapojenie sa do procesu synody bude u tejto skupiny kléru zmetené zo stola rovnako, ako všetko, čo zaváňa pápežom Františkom či II. vatikánskym koncilom. Aj toto je súčasťou reality a nielen slovenskej.
Biblická skúsenosť Izraelitov, ktorí sa štyridsať rokov trápili putovaním po púšti, kým nedošlo ku generačnej výmene, zostáva platnou pre všetky časy a generácie. Trpezlivosť pri napĺňaní Božích zámerov a prísľubov bola a je prejavom viery, že Boh naplní svoje prisľúbenia v plnosti času. Ani o deň skôr. Ak je trpezlivý pápež, ktorého čakanie u mnohých budí zdanie, že ochabol a nekoná, potom sa treba všetkým rovnako trpezlivo zapojiť do procesu vnútornej premeny mužov cirkvi tak, ako o to nedeľu čo nedeľu žiada pápež, keď pripomína pútnikom na námestí sv. Petra: Nezabudnite sa za mňa modliť.
Tento rozmer pripomína aj samotný PD, keď celý proces konzultácií dvíha z roviny diskusie cez modlitbu do pôsobenia Ducha Svätého, v ktorom sa počuté aj vypovedané slovo má vnímať ako hľadanie, v prieniku ktorého sa stráca čisto osobné, aby sa zrodilo spoločné. Sv. Ignác z Loyoly ako jedno z kritérií rozlišovania uvádza, že „dobro, čím je všeobecnejšie, tým je božskejšie“.
Vyhlásenia Tridentského koncilu (1545) ohľadom Kánonu Svätého písma (zoznamu posvätných kníh) a v súvislosti s ním aj ohľadom ukončenia obdobia Inšpirácie smrťou posledného z apoštolov, akoby nás uvádzalo do pokušenia, že všetko, čo malo byť povedané a napísané, sa už stalo a cirkvi je zverená úloha „len“ strážiť „donum fidei“. Opak je však pravdou. Ani Turíce, ani smrť posledného z apoštolov nedala za pôsobením Svätého Ducha v dejinách človeka a sveta bodku, len ich posunula ďalej. Ježiš pri svojom nanebovstúpení zveruje apoštolom poslanie ísť, učiť, krstiť, sľubuje im svoju prítomnosť, a nakoniec Svätého Ducha, ktorý ich vovádza do plnej pravdy. Je to proces s otvoreným koncom, ktorého súčasťou sme sa stali aj my, aby sme raz štafetu viery odovzdali ďalej.
Pár poznámok k prvým trom témam PD.
Druhovia na ceste
V Cirkvi a v spoločnosti ideme bok po boku po rovnakej ceste. Kto sú tí, čo vo vašej miestnej cirkvi „kráčajú spoločne“? Keď hovoríme „naša cirkev“, kto k nej patrí? Kto nás žiada, aby sme kráčali spoločne? Kto sú naši druhovia na ceste, aj mimo okruh Cirkvi? Aké osoby alebo skupiny sú ponechané, úmyselne alebo fakticky, na okraji?
Pri čítaní týchto otázok vyskočila zo mňa priam automaticky katechizmová odpoveď na otázku: „Kto je môj blížny?“ – predsa každý človek! Posledná otázka ma však zneistila, lebo keď som si predstavil, že by som mal ísť na Luník IX alebo na jeho nitriansku verziu Orechov dvor, tak som „spomalil“. Pápežova otvorenosť pre migrantov je pre mnohým tŕňom v päte. Jediným šťastím, že sme sa zatiaľ nevyfarbili, je fakt, že sme neboli priamo konfrontovaní s takouto potrebou.
Kde všade sú vo mne neobjavené bariéry? A ak by som sa vrátil k otázke „spoločného kráčania“ vo vlastnej cirkvi (farnosti), potom by som musel priznať, že živé bunky spoločného kráčania fungujú, ak existuje niekto, kto funguje ako kondenzačné jadro, na ktoré sa nabalia ostatní. Tam, kde v minulosti nemali spoločenstvá žiadnu históriu, sa to neraz vníma ako nadpráca. Mnoho farností a obcí funguje ako spoločenstvo individualistov, kde sa každý schová za vysoký betónový plot, a tým to končí. Farský život je „zúžený“ na sviatostnú pastoráciu a liturgický život počas nedieľ. Ani viaceré „stretká“ v rámci jednej farnosti ešte nemusia znamenať spoločné kráčanie. Neraz si pán farár povzdychne, že spoločenstvá síce vo farnosti má, ale napospol sú uzavreté do seba. Vedomie zodpovednosti a aktívny prístup zo strany farníkov predpokladá nielen záujem a otvorenosť kňaza, ale aj jeho schopnosť integrovať jednotlivcov a spoločenstvá do jedného celku.
Počúvať
Počúvanie je prvým krokom, no vyžaduje si otvorenú myseľ a srdce, bez predsudkov. Komu naša partikulárna cirkev „dlží počúvanie“? Ako sú vypočutí laici, zvlášť mladí a ženy? Ako integrujeme prínos zasvätených osôb? Aký priestor má hlas menšín, odmietnutých a vylúčených? Dokážeme identifikovať predsudky a stereotypy, ktoré nám bránia v počúvaní? Ako načúvame sociálnemu a kultúrnemu kontextu, v ktorom žijeme?
Latku kultúry počúvania a záujmu vo farnosti nastavuje v prvom rade kňaz. Ak je však spokojný sám so sebou v úlohe administrátora (úradníka), jeho sebauspokojenie nenahradí ani horlivosť siedmich animátorov. Ak nebude kráčať s nimi, je im na parádu. Ak stratené ovce nehľadá on, je málo pravdepodobné, že ich bude hľadať niekto iný.
Sociálny kontext cirkvi – vždy vo mne osobitným spôsobom rezonovali slová, ktoré adresoval Ježiš apoštolom po skončení jedného z vyučovaní: „Vy im dajte jesť.“ Viesť iných k reálnemu podeleniu sa o chlieb môže len ten, pre koho je to prirodzené. Arcibiskup Bergolio chodil medzi svojich kňazov, zakladal farností vo favelách Buenos Aires, odmietol život v biskupskej rezidencii.., do práce chodil ako všetci ostatní. Fotka, ako sedí v metre, obletela svet v prvých dňoch po zvolení. Chudoba a jednoduchý životný štýl sa nedá hrať. Jeho kňazi robili presne to, čo robil on sám s nimi a medzi nimi.
Vracia sa mi v pamäti pápežov prejav na Zelený štvrtok roku 2013, keď pripomenul kňazom počas omše svätenia olejov slová žalmu 133 s príznačným názvom Dávidova pútnická pieseň: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha. Sťa rosa na Hermone, čo padá na vrchy sionské. Tam Pán udeľuje požehnanie a život naveky.“
Okraj Áronovho rúcha prirovnal vtedy k perifériám cirkvi a spoločnosti. Tam všade sa má dostať „stekajúci olej kňazského spoločenstva“. Povzbudil kňazov, aby vyšli zo sakristií a kostolov medzi ľudí, predstavil cirkev ako poľnú nemocnicu. Všetkým bolo jasné, že ich posiela presne ako Kristus Pán poslal apoštolov – bez všetkého a ku všetkým. Ako blesk z jasného neba zarezonovali jeho slová, obzvlášť, keď kňazov vystríhal pred klerikalizmom.
Nikdy tak človek (pápež) nehovoril. Otvoril sa proces blahorečenia arcibiskupa Héldera Cámaru z Brazílie, ktorý jediný z biskupov po II. vatikánskom koncile v zmysle Paktu z katakomb opustil biskupskú rezidenciu, býval v sakristii a žil pre chudobných zo slumov.
Vziať si slovo
Všetci sú vyzvaní hovoriť s odvahou a parrésiou, t. j. zahrnúť slobodu, pravdu a lásku. Ako podporujeme v rámci nášho spoločenstva a jeho orgánov slobodný a autentický komunikačný štýl, bez dvojtvárnosti a oportunizmu? A ako je to voči spoločnosti, ktorej sme súčasťou? Kedy a ako dokážeme povedať to, čo nám leží na srdci? Ako funguje vzťah s médiami (nielen katolíckymi)? Kto hovorí v mene kresťanského spoločenstva a ako sa vyberá?
Kedy, keď nie teraz? Kde, ak nie tu? Príležitosť na „hodinu pravdy“ vyslovenej v slobode a v láske aj vtedy, ak je nepríjemná a bolestná, je historická, a neslobodno ju premeškať alebo zanedbať. Verím, že takto vyslovená pravda má potenciál oslobodiť jednotlivca aj spoločenstvo a posunúť veci k lepšiemu. Bude treba možno prekonať ostych, strach. Zároveň to vnímať ako službu spoločnému dobru, zmysel pre detail mi môže umožniť vidieť veci, ktoré si iný nevšimne. Z príležitosti nech sa stane trvalá súčasť spoločného kráčania v pravde. Otvorenosť k médiám, kompetentnosť tých, ktorí sa vyjadrujú, špecializácia z hľadiska odbornosti, ale aj zrozumiteľnosť a civilná reč.
Resumé
Počas týchto vianočných sviatkov som si znova pozrel film Púť s Martinom Sheenom v hlavnej úlohe. Je to príbeh lekára, ktorému tragicky zahynie syn na začiatku putovania do Compostely. Ich vzťah nebol harmonický. Otec zdrvený smrťou vlastného syna sa rozhodne vykonať púť, namiesto svojho syna. Celý film rozpráva o putovaní, stretnutiach s cudzími ľuďmi, z ktorých sa v priebehu púte stanú priatelia, o osobnom príbehu a hľadaní každého z nich. Aj napätia a konflikty, ktoré počas cesty zažívajú, sú súčasťou ich vzájomného spoznávania a zblíženia.
Putovanie – máme ho v génoch už od Abraháma. A hoci sa nás zem snaží od narodenia pripútať k sebe, naša vlasť je v nebi a my doň celý život putujeme. Zažívame námahu a neistotu cesty, sme povolaní stať sa spolupútnikmi iných, žiť s nimi a pre nich, v slobode prijímajúc všetko ako dar. Užívame a zriekame sa všetkého natoľko, nakoľko nás to vedie k cieľu. Len neustať, nebyť nikdy hotový a vždy pripravený vydať sa každý deň znova na cestu.