Podľa dnešného evanjelia na sviatok Obetovania Pána Boh nečakane prehovoril cez dvoch starších ľudí, cez Simeona a Annu. Hovorí sa o nich, že očakávali potešenie od Boha pre svoj ľud, že žili z nádeje na pozdvihnutie svojho ľudu a že ich viedol Duch Svätý. V rozprávaní evanjelia je o nich viackrát zmienené, že konali z vnuknutia Ducha Sv. Máme to pokladať za čosi zvláštne, výnimočné? Nie, predsa Boh každého človeka oslovuje Duchom Sv. Ale nie každý ho počúva, nie každý sa ním dá viesť.
Z našej strany sú dôležité isté predpoklady. Evanjelium o Simeonovi spomína, že bol spravodlivý a bohabojný, že mu záležalo na jeho národe, že nežil sám pre seba. Aj ako starší človek vedel sa zorientovať, snažil sa rozumieť, čo sa deje, a najmä vedel rozpoznať, cez koho koná Boh. Podobne staršia žena Anna bola múdra aj vo vyššom veku a Sv. písmo ju môže nazývať prorokyňou. Rada sa modlila, žila striedmo, rada chodila do kostola. Po svojom stretnutí s Ježišom, Máriou a Jozefom rada o svojej skúsenosti rozprávala s ľuďmi, čo mali záujem a túžili po pozdvihnutí a obnove svojej krajiny. Ako kresťania spolu s veriacimi Židmi veríme, že Boh nie je iba hore, ale že je medzi nami. Veríme, že je nielen Stvoriteľ, ale aj Konateľ v dejinách. Koná rozličným spôsobom, ale najjasnejšie a najkrajšie sa zjavil v Ježišovi Kristovi. Božie konanie v dejinách pokračuje cez tých, čo sa hlásia ku Kristovi a snažia sa žiť z Ducha Sv., ktorý je nám darovaný vďaka Kristovi. Týmto ľuďom vrátane nás hovoríme cirkev.
Teraz prichádza otázka, kto reprezentuje cirkev a jej službu, či sú to len pápež, biskupi, kňazi alebo všetci pokrstení. Správna odpoveď je, že všetci. Aspoň by mali. Čo však, ak k tejto službe „radosti a slobody“ nie sú ľudia v cirkvi vedení alebo sú dokonca od toho odrádzaní? Že cirkev začali reprezentovať najmä biskupi a kňazi, malo svoje historické príčiny v rannom stredoveku, keď kňazi a mnísi vedeli čítať a písať, boli vzdelaní, a pritom sa často aj králi ani podpísať nevedeli. Delenie na tých hore a tých dolu, na zasvätených a obyčajných, na klerikov a laikov však nebola pôvodná podoba cirkvi ani vôľa Božia.
Nastala doba, keď si to po dlhých rokoch viac uvedomujeme. Niekoľkokrát som pri našich bohoslužbách spomenul, že od minulej jesene začal tzv. synodálny proces a zároveň príprava na synodu o synodálnej cirkvi. Synoda je podľa slovníka cudzích slov zhromaždenie, čosi ako schôdza, ale aj cesta a spoločné kráčanie. Naša cirkev zároveň hovorí, že Ježiš je pre nás cesta, a ak ho nasledujeme, sme cesta aj my, sme spolu s ním na ceste. Na tejto ceste sme si rovní, ale nie rovnakí. Každý má v cirkvi svoju charizmu, svoj dar a svoju úlohu.
Donedávna
sa na cirkevných synodách ako poradných schôdzach zúčastňovali iba biskupi.
Pápež František zdôrazňuje, že ak majú biskupi zmysluplne „schôdzovať“, musia
najprv počúvať ľud. A to aj tých, čo sa k nám veľmi nehlásia. Na terajšej
synode naviac nejde o nejakú osobitnú tému, ako je napríklad rodina, alebo
mládež či nejaký politicko-sociálny problém. Teraz ide o samotnú cirkev,
či zostane cirkvou, ktorá funguje zhora-nadol, alebo bude viac spoločenstvom,
spoluprácou všetkých. Máme sa zmeniť z cirkvi klerikálnej na synodálnu
podľa pôvodného Božieho zámeru. Preto názov terajšej synody znie: „Za synodálnu
cirkev: spoločenstvo, spoluúčasť a misia.“ V prvej fáze synody máme
sa stretávať a rozprávať o témach, ktoré nám poslali z Vatikánu.
Nejde len o debaty, ide o duchovný proces, aby sme si otvorili srdce pre
to, čo nám dnes hovorí Duch Sv. o nás a svojej cirkvi. Dá sa povedať, že
máme konať ako Simeon a Anna, ktorí sa nechali osloviť a viesť Duchom
Sv. Uzávery zo spoločných rozhovorov a z počúvania hlasu Ducha Svätého –
ak sa nám podarí – si aj zapíšeme a pripravíme ako svoj príspevok, podnet,
odpoveď na otázku, ako ďalej v našej cirkvi a ako sa môže stať naša cirkev
účinnejším Božím znamením pre dnešný svet.
Nech nás v našom úsilí vedie Duch Svätý, nech s ním máme opravdivú živú skúsenosť!