Celá sv. omša tu:
Keď sa porovnáva myslenie žien a mužov, niekedy sa používa obrazné vyjadrenie, že „ženy vidia stromy a muži les“. Chce sa tým povedať, že ženy sa rady zameriavajú na detaily, ktoré mužom často unikajú, a muži zasa radi premýšľajú vo veľkých súvislostiach, ale nemusia si vidieť „pred nos“. Sám som si to viackrát uvedomil, keď som počúval ženy, že hovoria o veciach, ktoré si ja nevšímam. Nie, žeby som to vôbec nevidel, ale určite som si to nevšimol ako prvé.
Dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia nadväzuje na čítanie z minulej nedele, keď sme počuli, ako Ježiš na základe textu proroka Izaiáša predstavil program svojho verejného pôsobenia. V tom programe kládol dôraz na zvestovanie radosti, na vyslobodenie chudobných a nešťastných, pričom zdôraznil, že neprišiel o tom len hovoriť, ale že to prišiel konať, uskutočňovať. Dnes sme počuli, ako sa zmenila atmosféra pri Ježišovom vystúpení. Poslucháči začali Ježiša spochybňovať. On im nezostal nič dlžný a svojich poslucháčov rozčúlil až tak, že ho chceli zhodiť z kopca, na ktorom bolo ich mesto postavené. Vieme, že Ježiš mal svojich nepriateľov v hlavnom meste a medzi niektorými farizejmi, ale v tomto prípade išlo o Ježišovi blízkych ľudí, ktorí sa spočiatku tešili, že prišiel ich krajan, vďaka ktorému sa ich mestečko stalo známym v širokom okolí. Čo sa vlastne stalo?
Išlo o problém vnímania detailov a vnímania súvislostí. Tentoraz však nešlo o ženský alebo mužský pohľad, ale o pohľad zblízka, spoza pece (ako sa kedysi hovorilo na Slovensku) a pohľad z odstupu, sťa z rozhľadne na kopci. Doma si to svoje poznáme, máme svoje istoty, nie je to zlé, je to aj výhoda, ale nie vždy. Potrebujeme aj ten väčší výhľad či rozhľad. Ak si svoje názory utvárame len zo svojej malej pozície, ďaleko nedovidíme a ani nechápeme, čo od nás odrazu niekto chce, najmä, keď je to niekto známy, o ktorom sa nazdávame, že ho poznáme, že ho máme prekuknutého. Takto si to mysleli ľudia o Ježišovi v Nazarete. Mali s ním svoje skúsenosti i svoje predsudky, vopred im bolo jasné, čo si majú myslieť. Odrazu sa čudovali, o čo mu ide. Tento malý dedinský prístup dá sa pochopiť, nevysvetľuje však surové, zlostné zachádzanie s Ježišom. Výhrada voči Ježišovi – veď ťa poznáme – nevznikla len na základe poznania jeho rodiny. Ježiš predsa neprišiel kandidovať na poslanca či starostu, prišiel zvestovať evanjelium, vysvetľovať Boží zákon a prihlásil sa, že ho chce uskutočňovať. Výhrada voči Ježišovi vyšla z malého, do seba uzavretého sveta, v ktorom majú ľudia vopred pripravené odpovede aj na Pána Boha a nepotrebujú sa na nič pýtať.
To, že Ježiš prehovoril doma v synagóge, nebolo nič zvláštne. Židovskí muži bežne čítavali pri bohoslužbe a často pritom povedali svoj názor a svoju skúsenosť. Ježiš však nehovoril ako ostatní, neopakoval to, na čo boli všetci zvyknutí. Hovoril, že Boh koná inak, ako si myslíme. Napríklad, nie je na strane bohatých, ale skôr chudobných, nedrží s mocnými, ale s nešťastnými, nechráni v prvom rade slušných občanov, ale vyslobodzuje väznených a utláčaných. V ďalšej Ježišovej reči už nešlo o malý Nazaret, ale o celý Izrael. Spomenul dvoch prorokov, Eliáša a Elizea, ktorí doma nenašli podporu, a Boh im dal schopnosť, aby pomohli pohanskej vdove a uzdravili pohana zo Sýrie. Ježiš tým povedal, že nie je samozrejmé, že Boh je na strane tých, čo sú zabezpečení a čo si od neho želajú len jedno: Aby zostalo všetko po starom, aby neboli vyrušovaní a spokojne mohli žiť ďalej tak, ako sú zvyknutí.
Ale čo s tým, ak Boh chce zmenu – iste, nie chaos, ale predsa len
zmenu – a chce tú zmenu nešťastnej situácie všade a pre všetkých?
A čo s tým, keď tú službu radosti a vyslobodenia chce dnes od nás, od
tých, čo si hovoria, že sú jeho cirkev? Áno, dnes je aj katolícka cirkev
rozdelená na tých, čo chcú, aby zostalo všetko v pokoji, po starom,
a tých, čo chcú zmenu. Nejde pritom o rozdelenie na ženský a mužský
pohľad, na dedinu a veľký svet. Pápež František to rozdelenie vidí na
prívržencov klerikálnej, panskej, pyšnej cirkvi a priaznivcov cirkvi
synodálnej, slúžiacej, cirkvi ľudu. V týchto mesiacoch začal
v katolíckej cirkvi na celom svete tzv. synodálny proces, úsilie o vzájomné
rozhovory a spoločné počúvanie, aby sme začuli, čo nám dnes hovorí Duch
Svätý. Na Slovensku sa to rozbieha, ako „v lete na saniach“. Veľký sneh,
na ktorom by sme sa odviezli, však nepríde. Sanicu na synodu si musíme sami urobiť.
S priateľmi som už viackrát o synode hovoril, zväčša cez počítač. Naša farnosť je malá, ale na druhej strane o to ľahšie zistíme, kto chce mať len pokoj a kto sa rád bude učiť tomu, ako začuť hlas Ducha Svätého. Máme smolu aj s pandémiou, ktorá nám bráni vo voľnom stretávaní sa. Ale možno to, že opravujeme kostol a máme bohoslužby v suchu a teple, v sále pri Obecnom úrade, je tiež znakom Ducha Svätého. Okrem sv. omše môžeme naše stretnutia využiť na porady nad témami synody. Hlavný dokument z Vatikánu zdôrazňuje, že nečakajú na nejaké vyžehlené názory z cirkevných úradov, ale chcú počuť, čo začuli z Ducha Svätého ľudia celkom obyčajní. Možno práve takí, akí sme my, čo sa radi stretávame na sv. omši aj v týždni, starší, niekedy aj mladší, z dediny i z Bratislavy. Prinesiem otázky, ktoré nám všetkým poslali z Vatikánu, a dohodneme sa, ako sa budeme o nich rozprávať. Pomôžeme si vidieť „stromy i les“, malé veci i veľké súvislosti, a budeme sa modliť, aby sme ich nevideli z našich predsudkov, ale z Ducha Svätého.