V tejto predstave je dôležitá pravda, hoci si vyžaduje určité kritické nuansy. Po prvé, v tejto spiritualite uvažovali o povolaní vo veľmi obmedzenom zmysle, pričom v podstate predpokladali iba štyri základné povolania: kňazstvo, rehoľný život, manželstvo a slobodný život. Okrem toho mali tendenciu klásť príliš veľkú váhu na výber, menovite, ak ste sa rozhodli nesprávne, alebo ak ste sa vzopreli svojmu povolaniu, ktoré vám dal Boh, mohlo by to ohroziť vašu večnú spásu. S výberom boli spojené isté nezdravé obavy.
Videl som to z prvej ruky, keď som šesť rokov slúžil ako provinciálny predstavený našej rehole. Jednou z mojich úloh bolo požiadať Rím o laicizáciu kňazov odchádzajúcich z pastorácie. Videl som, koľko z tých, ktorí odišli z kňazstva, si zvolilo toto povolanie pod neprimeraným tlakom a falošným strachom. Ich voľba nebola slobodná.
Ako už bolo povedané, stará predstava o povolaní je v podstate stále pravdivá a príliš ľahko sa stráca vo svete a kultúre, ktorá vo všeobecnosti kladie osobnú slobodu nad všetko ostatné. Musíme sa znovu naučiť, aké dôležité je nájsť svoje povolanie a odovzdať sa mu. Je pravda, že povolanie treba definovať širšie ako výber medzi kňazstvom, rehoľným životom, manželstvom a slobodným životom. Namiesto toho ho treba definovať ako poslušnosť vnútornému nutkaniu našej duše, poslušnosť voči našim darom, talentu a nemeniteľnému povereniu v nás, aby sme sa dali do služby druhým a svetu.
James Hollis, terapeut zo školy C. G. Junga, ktorý píše z čisto sekulárneho hľadiska, zdôrazňuje práve tento bod: „Naše skutočné túžby a náš osud pre nás nevyberá naše ego, ale naša povaha a ,božstvá῾... Niečo v nás vie, čo je pre nás správne, a jeho naliehanie na vyjadrenie je to, čo nás v noci núti bdieť, postrčí nás zvnútra počas našich najrušnejších hodín alebo spôsobí, že závidíme iným. Povolanie je predvolaním duše... Je to, ako keby sme boli poslaní s kráľovským poverením do nejakej krajiny, a ak sme zaváhali a zabudli na túto úlohu, porušili sme potom dôvod, prečo sme tu.“ Aká pravda!
Novinár David Brooks, ktorý tiež hovorí zo sekulárneho prostredia, rozhodne súhlasí. Píše, že povolanie je iracionálny faktor, v ktorom počujete vnútorný hlas, ktorý je taký silný, že je nemysliteľné odvrátiť sa, a pri ktorom intuitívne viete, že nemáte na výber, ale môžete sa seba len pýtať, kde je v tom moja zodpovednosť. Rovnako aj výzva k povolaniu je svätá vec, niečo mystické, volanie z hlbín. Rozlišovanie svojho povolania teda nie je otázkou pýtania sa, čo očakávate od života, ale skôr toho, čo život očakáva od vás.
Čo by povedal Ježiš? Ako vieme, Ježiš rád vyučoval v podobenstvách a jeho podobenstvo o talentoch (Mt 25, Lk 19) je v konečnom dôsledku o prežívaní Bohom daného povolania. V tomto podobenstve sa darí tým, ktorí využívajú svoje talenty a dostávajú ešte viac talentov. A naopak, tí, ktorí svoj talent skrývajú, sú potrestaní.
V podstate ide o toto posolstvo: Ak využijeme talenty, ktoré nám dal Boh, nájdeme zmysel a požehnanie v našich životoch; na druhej strane, ak nevyužijeme svoje nadanie, práve tieto dary nás „uštipnú“ (ako had), otrávia naše šťastie a celkovo roztrpčia našu dušu. Ukážte mi muža, ktorý je zatrpknutý a závistlivý a väčšinou budete vidieť nadaného muža, ktorý je vedome alebo nevedome frustrovaný, pretože nevyužil svoj talent alebo ho použil spôsobom, ktorý neslúži iným.
V našom vnútri je hlas vychádzajúci z hĺbky našej duše, ktorý hovorí o našom talente, našom temperamente, našich jedinečných životných okolnostiach, o našej morálnej a náboženskej citlivosti a dokonca aj o našich zraneniach. Tento hlas je jemný, ale pevný a neúprosný, pretože nám hovorí, že si so svojimi životmi nemôžeme robiť, čo chceme. Musíme ich odovzdať niečomu vyššiemu, ako sme my sami.
A teda skutočne existuje riziko nepočúvania, hoci to, čo je v hre, nie je naša večná spása, ale naše šťastie a plodnosť na tejto strane večnosti.