Ľud
Už niekoľko rokov si čoraz viac uvedomujem, že jedným z hlavných problémov súčasnosti, a to azda celkom ústredným, je „vytrácanie sa ľudu“. Vytráca sa, vyparuje v cirkevnej i občianskej spoločnosti. Pojem ľud temer celkom vypadol z našej reči. Čiastočne preto, že v bývalom socialistickom režime bol často používaný a zneužívaný. Kedysi sa rado hovorilo o ľudovej demokracii a podniky vo vlastníctve štátu sa označovali za národné podniky v ľudovom vlastníctve. Nadužívanie pojmu v minulosti – napokon už dávnej; viac ako 30 rokov je dlhá doba – však nevysvetľuje jeho vytratenie sa v súčasnosti.
Pojem ľud dnes u mnohých evokuje predstavu anonymného davu, masy, a javí sa byť nebezpečný. Zdôrazňuje sa rola indivídua, osobnosti. Tie sú, samozrejme, dôležité, ale individualisti bývajú v presadzovaní svojich záujmom tiež nepríjemní i nebezpeční. Potrebujeme zdravý vzťah medzi osobnosťou a ľudom. Osobnosť môže byť hovorca, inšpirátor, zástupca ľudu, ale aj vodca a zvodca. A ľud môže byť spoločenstvo, bratstvo, solidarita, rodina, ale aj masa a manipulovaný dav.
Z obrazov a historických dokumentov nedávnej minulosti vieme si v pamäti vybaviť negatívne obrazy Lenina, Hitlera či Mussoliniho pred obrovskými zástupmi ľudu. Ale spomenúť si možno aj na pozitívne obrazy veľkých zhromaždení v mestách bývalého východného bloku, na ktorých sa ľud pred viac ako 30 rokmi dožadoval slobody, spravodlivosti, demokracie. V bývalej NDR ľud priamo na námestiach volal: „Wir sind Volk!“ V Poľsku sa ešte skôr ľud – dokonca robotnícky! – nazval Solidarnošč (1980). Napokon sa ľud túžiaci po oslobodzujúcej zmene zhromaždil aj na námestiach v bývalom Československu. V Prahe sa nazval Občianske fórum (OF), teda verejnosť, ľud, a na Slovensku Verejnosť proti násiliu (VPN). Prečo sa fóra a verejnosti rýchlo rozpadli na strany a súkromné záujmy a prečo sa už ľudia necítia byť ľudom, má viacero dlhodobých príčin.
V náboženskom prostredí by sa patrilo oceniť pozitívnu úlohu „pútnického“ ľudu v 80. rokov 20. storočia. Pamätáme si, ako sa tento ľud schádzal napriek prekážkam na Velehrade, v Šaštíne, Levoči a inde, ako podpisoval protivládne petície, volal po vymenovaní biskupov a žiadal návštevu pápeža Jána Pavla II. v ČSSR. Aktérom bol ľud, nebola to manipulovaná masa; cirkevní pastieri v tom veľkú rolu nezohrávali. Buď chýbali alebo nemali autoritu, a tí, čo autoritu mali, neboli krytí úradnou mocou. Ak pri prevrate v roku 1989 cirkev (cirkvi) bývalých socialistických krajín zohrala pozitívnu úlohu, nebolo to až tak zásluhou vtedajších úradných predstaviteľov, ale najmä autorít, ktoré v cirkvi vyrástli v období prenasledovania. Ako to dopadlo v cirkvi po r. 1990, prečo namiesto bratov pastierov nastúpili do zodpovedných cirkevných pozícii pričasto len „úradníci“, je otázka, ktorá by sa nemala obísť, ak chceme dnes uvažovať o posune od klerikálnej cirkvi k cirkvi synodálnej.
Pastieri uprostred ľudu
V bývalom Československu jestvoval vydarený vzťah medzi ľudom a cirkevnými pastiermi najmä v neoficiálnych, komunistickým režimom nekontrolovaných štruktúrach cirkvi. V druhej polovici 20. storočia mala svetová cirkev veľké osobnosti medzi biskupmi a teológmi, ktorí sa stali známymi zvlášť počas II. vatikánskeho koncilu (II. VK) a v rokoch nasledujúcich. Z mnohých mien spomeniem aspoň kardinála Franza Königa, arcibiskupa vo Viedni (v úrade: 1956-1985), a kardinála bl. Stefana Wyszyńského, arcibiskupa vo Varšave (v úrade: 1948-1981). V Latinskej Amerike sa po II. VK stali skutočnými pastiermi cirkvi najmä tí kňazi a biskupi, ktorí odmietli feudálne privilégiá a jasne sa postavili medzi chudobných. Opäť spomedzi mnohých aspoň dve mená: sv. Oscar Romero, arcibiskup San Salvadoru (1977-1980), a Hélder Câmara, arcibiskup v Recife (1964-1985), v Brazílii.
Pre tieto osobnosti bolo typické, že ľud ich vnímal ako súčasť seba, svojich komunít, vážil si ich ako autority, ktoré svojím pôsobením stmeľujú komunity, členom cirkvi dodávajú sebavedomie a zároveň cirkev dôveryhodne reprezentujú aj pred občianskou spoločnosťou. Súbehom niekoľkých okolností sa krátko pred svojou smrťou stal v ČSSR takou dôveryhodnou cirkevnou autoritou kardinál František Tomášek (v úrade: 1965-1992), pražský arcibiskup. V sekulárnych Čechách stal sa počas Novembra 1989 jedným zo symbolom demokratickej revolúcie.
Odchádzanie ľudu
Približne od 70. rokov 20. storočia začal sa vo viacerých krajinách sveta vzťah cirkevného ľudu a jeho vedúcich osobností lámať. Súviselo to so spochybňovaním odkazu II. VK a s odporom niektorých kruhov cirkvi proti presadzovaniu jeho podnetov. Začala sa šíriť pseudokonzervatívna dezinterpretácia koncilových textov. Odporcovia reforiem v cirkvi sa prezentovali ako zodpovedné osoby, ktoré musia brzdiť cirkevných progresívcov, aby vraj neprekračovali hranice vytýčené koncilom.
Napätie medzi opatrnejšími a otvorenejšími členmi cirkvi bude vždy a je to celkom normálne. Problém nastane, ak sa tí opatrnejší, možno aj uzavretejší, nedajbože po moci túžiaci, povýšia na akýsi „ústredný výbor“ nad cirkvou, na „svätú moc“ nad ľudom. V takom prípade zostáva cirkev napokon bez ľudu. Kto nie je hluchý a slepý, vidí, že k takejto možnosti sa v ostatných desaťročiach z viacerých príčin nebezpečne smeruje. Preto sa dnes bije na poplach. Preto pápež František navracia pojmy ľud, synoda, spoločné kráčanie, do diskusie a praxe cirkvi.
Boží ľud
Na II. VK sa pre cirkev ujal pojem Boží ľud. V dôležitej vieroučnej konštitúcii koncilu pod názvom Lumen gentium (LG) je tomuto pojmu venovaná celá druhá kapitola (čl. 9-17). Pojem sa objavil ako najvhodnejšia, biblicky podložená definícia cirkvi na II. vatikánskom koncile. Po koncile sa však tento pojem začal opäť z úradných dokumentov cirkvi vytrácať a postupne bol zabúdaný, až sa temer úplne vytratil. (Vysvetlenie tohto vývoja by si žiadalo osobitné teologické pojednanie.) Pojem Božieho ľudu oživil vlastne až pápež František, a to už počas svojho prvého vystúpenia dňa 13. 3. 2013. V krátkom príhovore spomenul viackrát pojem ľud, a skôr, ako by on ten ľud prvýkrát požehnal, požiadal ho o modlitbu za seba.
Znalci si všimli, že František na pomenovanie ľudu používa španielske slovo pueblo, nie gente. Pueblo je spolupracujúce, synodálne spoločenstvo, komunita; gente je v špan. dav, masa. Dá sa povedať, že od toho prvého vystúpenia sledoval pápež František svoj zámer – zvolať synodu o synodalite, spoločnom kráčaní, a pretvoriť cirkev klerikálnu na cirkev synodálnu, cirkev Božieho ľudu.
Prvýkrát v dejinách cirkvi
Teológ Piero Coda komentuje zvolanie synody o synodalite slovami, že „ide o najdôležitejšiu, najstrategickejšiu cirkevnú udalosť od II. vatikánskeho koncilu“, a dodáva, že „táto synoda nie je len novinkou v dynamike tohto procesu, ale je to prvýkrát za dvetisíc rokov dejín cirkvi, keď sa do udalosti tohto druhu má zapojiť celý Boží ľud“ (Teológ Piero Coda: Synodálny proces je najstrategickejšia udalosť od Koncilu (tkkbs.sk).
Možno si všimnúť, že P. Coda nepoužíva právnickú reč o cirkvi, ale hovorí o cirkvi ako jednote v mene Otca, Syna a Ducha Svätého, ako o spoločenstve a poslaní (misii). Dôležité je aj jeho vyjadrenie: „Konať synodu o synodalite neznamená sústrediť sa na istú tému spomedzi mnohých iných, ale na najhlbšiu identitu cirkvi ako spoločenstva a misie, ktorá sa stáva konkrétnou, historicky prenikavou, keď ju zdieľajú všetci. V skutočnosti je cirkev taká len vtedy, keď ju všetci nesú na pleciach a všetci ju zdieľajú v srdci, v službe bratom a sestrám, najmä počnúc tými poslednými, vyraďovanými, a existenciálnymi a duchovnými perifériami našej doby.“
P. Coda upozorňuje, že synoda nie je parlament, s čím možno len súhlasiť. Keď som sa raz na jednom kňazskom zasadaní kriticky vyjadril k nejakým udalostiam v cirkvi, ktosi z prítomných kolegov sa ozval, že „cirkev nie je demokratická, ale hierarchická“. Odpovedal som v asi tom zmysle, že „áno, cirkev nie je demokracia, lebo je čosi krajšie – je rodina“. V liturgii sa oslovujeme: bratia a sestry, nie dámy a páni. Ale cirkev je aj čosi krajšie ako hierarchia. Sme rodinou, kde otec a matka dovolia dospieť svojim deťom a zapájajú ich do spolutvorby života celej rodiny.
Cirkev spoločného hľadania a rozhodovania
Často sa kladie otázka, ako sa v cirkvi Božieho ľudu (v cirkvi dospelých) bude konať a rozhodovať. Odpoveď je čiastočne naznačená už v samotnom konaní tejto synody. Mení nás spoločné kráčanie a zmenení členovia cirkvi zmenia aj štruktúry na rôznych úrovniach cirkvi (Vademékum k prípravnému dokumentu o synodálnej cirkvi, čl. 2.4., bod 4). V realizačnej fáze synody sa počíta s tým, že sa zavedú nové spôsoby počúvania, rozlišovania, dialógu i rozhodovania (Vademékum, čl. 3.5).
Že v cirkvi sa má konať a rozhodovať synodálne, vieme vlastne od počiatku. V priebehu dejín sa synodálne konalo, ale ľud cirkvi bol často len adresátom hotových výsledkov, nie vlastným aktérom synodálneho procesu.
Na poučenie príklad z nedávnej minulosti zo susednej krajiny. V máji r. 1987 vypukli nepokoje v rakúskej cirkvi. Spúšťačom bolo biskupské svätenie Kurta Krenna, neskôr povýšeného za diecézneho biskupa v St. Pölten. Svätil ho viedenský arcibiskup Hans Hermann Groer (v úrade od r. 1986, menovaný kardinálom r. 1988). Pre pokoncilovú rakúsku cirkev, ktorá vyrástla na osobnostiach, ako bol kardinál Franz König, predstavovali menovania Groera a Kurta, známych svojím konzervativizmom a spochybňovaním II. VK, úder pod pás a veľký škandál. Tisíce katolíkov sa zúčastnilo na veľkých protestných demonštráciách.
Na veľkom zhromaždení v centre Viedne prihovoril sa zástupu farár a teológ Paul Wess, ktorý navrhol riešenie známe z prvého obdobia cirkvi. Ako sa možno dočítať v knihe Nového zákona Skutky apoštolov, kresťania počiatočného obdobia sa rozhádali na otázke, či pokrstení ľudia z pohanstva musia zachovávať predpisy Mojžišovho zákona alebo nie. Pre kresťanských Židov boli tieto predpisy posvätné. Tzv. apoštolský snem (synoda), konaný v r. 48 po Kr., o tejto otázke nerozhodol hierarchicky. Nerozhodol apoštol Peter sám, ani dvanásti apoštoli spolu ako akási prvá biskupská konferencia. Nerozhodlo sa ani demokratickým hlasovaním a získaním väčšiny pre niektoré riešenie.
Ako čítame v 15. kapitole Skutkov apoštolov, Pavol a Barnabáš sa najprv podelili so svojou skúsenosťou z misie medzi pohanmi. Porozprávali, ako sa pohania obrátili na vieru a ako zmenili svoj život. Nato niektorí židovskí kresťania zareagovali požiadavkou, že títo noví kresťania musia zachovávať Mojžišov zákon. Apoštolov a celé zhromaždenie to dostalo do veľkej hádky, ktorú tíšil Peter. Poukázal na skutočnosť, že pohania bez toho, aby zachovávali Mojžišov zákon, už vopred boli obdarovaní Duchom Svätým, a nepatrí sa im klásť jarmo zákona. Vtedy Pavol a Barnabáš opäť podali svoje svedectvo o tom, aké „znamenia a divy urobil ich prostredníctvom Boh medzi pohanmi“ (Sk 15,12). Celé zhromaždenie zmĺklo a počúvalo. Napokon prehovoril predstaviteľ konzervatívneho krídla prvej cirkvi, Ježišov pokrvný príbuzný Jakub, predstaviteľ kresťanov v Jeruzaleme, a navrhol text uznesenia, podľa ktorého nemali byť pohania viazaní židovskými predpismi. Dali tam len pár usmernení, aby v jednotlivých komunitách nevzniklo zbytočné pohoršenie. Vtedy, ako sa píše v Skutkoch apoštolov, „apoštoli a starší, spolu s celou cirkvou rozhodli jednomyseľne.., lebo Duch Svätý a my sme rozhodli“ (Sk 15,28).
Teda nie pápež, nie biskupi, ale „Duch Svätý a my sme rozhodli“. V odkaze na túto prax prvej cirkvi Paul Wess žiadal riešiť otázky a spory aj v dnešnej cirkvi týmto spôsobom: Načúvať sebe a Duchu Sv. a ako rozhodnutie vydať to, na čom sa vieme dohodnúť jednomyseľne. To nie je demokracia, ani hierarchia, ale konanie z Ducha Svätého. Dôležité je nehrať sa na takéto konanie, ale naozaj vo viere sa o takéto konanie usilovať. V čom je potom úloha kňazov a biskupov? Napomáhať takémuto riešeniu, načúvaniu ľudu a Duchu Svätému, aby sa k spoločnému stanovisku dalo vôbec dopracovať.
Ako to skončilo v rakúskej cirkvi s Groerom a Krennom? O niekoľko rokov obaja skončili s hanbou vo svojich funkciách po obvinení (i dosvedčení), že nechceli vidieť, že kryli a azda aj spáchali sexuálne previnenia (Groer odstúpil z úradu r. 1995 a Krenn r. 2004). Mimoriadne to poškodilo cirkev – nielen rakúsku. Jeden rakúsky teológ to prirovnal k cirkevnému Černobyľu. Vatikán za Jána Pavla II. sa dlho len prizeral. Nebola vôľa konať v cirkvi synodálne. Temer by som povedal, že Ducha Svätého si hierarchia privatizovala pre seba, a to so všetkými vážnymi následkami.
O to viac by sme dnes mali oceniť, ako pápež František vracia cirkev na cestu načúvania Duchu Svätému cez načúvanie vzájomné, a osobitne, načúvanie ľuďom na okraji, ľuďom, ktorí sa cítia zranení dnešnou spoločnosťou (a, žiaľ, aj dnešnou cirkvou).