Vo chvíli, ako sa tu pápež objavil, zrazu sa tá otázka akoby stratila. František toho pohovoril mnoho, urobil niekoľko veľavravných gest, a dnes, keď je po všetkom, si každý môže nájsť niečo, čo sa mu hodí. A aj to robíme. Nie je na tom nič zlé, veď jeho posolstvá boli určené rozličným adresátom. Hovoril v podobenstvách ako básnik, a to je reč, ktorá na rozdiel od právnických alebo matematických definícií nielen pripúšťa, ale vyžaduje výklad. Osobne si myslím, že na pôvodnú otázku, prečo bol pápež práve tu, na Slovensku, dávajú odpoveď dva obrazy, ktoré načrtol.
Všetci sme aj súčasťou verejného života našej vlasti, Európy a sveta. Ako takým nám práve odtiaľto adresoval svoje posolstvo bratstva, ktoré symbolizovali už pred vekmi zhodou okolností tiež bratia, tí solúnski. Prišli sem zo zeme vtedajšieho Východu a obhájili jeho bratstvo so Západom. Odvtedy sa cez túto našu, ako to nazval „zem stredu“, premlelo všeličo. „Vaše dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy,“ povedal v záhrade Grasalkovičovho paláca predstaviteľom nášho verejného života. A pokračoval: „Nech táto krajina naďalej potvrdzuje svoje posolstvo integrácie a pokoja a Európa nech sa vyznačuje solidaritou prekračujúcou jej hranice, ktorá by ju mohla dostať späť do centra dejín... Slovenské dejiny sú nezmazateľne poznačené vierou, ktorá, dúfam, pomôže prirodzeným spôsobom udržiavať úmysly a pocity bratstva. Tie môžete načerpať z veľkolepých životov svätých Cyrila a Metoda, ktorí šírili evanjelium v čase, keď boli kresťania tohto kontinentu jednotní... Je to dedičstvo, ktorého ovocie ste povolaní v tejto chvíli zbierať, aby ste boli aj v tomto čase znakom jednoty.“ Toto a i mnoho ďalších jeho slov, všetko to je súčasťou posolstva jednoty a mieru. Pre svet, osobitne pre Európu a iste aj nám na Slovensku. Pravda, inej jednoty, o akej snívajú byrokrati a diktátori, a iného mieru, o akom hovoria pokrytci, ktorí za chrbtom skrývajú dýky. Toto František zrejme chcel povedať zo srdca Európy, a preto to povedal tu. Nám, ale nielen nám.
Zároveň väčšina z nás tu na Slovensku sme aj príslušníkmi najväčšej kresťanskej cirkvi. Z nedávnou hrdinskou skúsenosťou z čias prenasledovania. Už pred návštevou František pripomenul, ako naši otcovia (a čiastočne hádam aj my) obstáli. Ale tu nám povedal, že v tejto smelej a vynachádzavej ceste, ktorú sme potrebovali, aby sme prešli obdobím bojovného ateizmu, musíme kráčať ďalej. Tak, ako nám po revolúcii zostali v pamäti slová Jána Pavla II. „nebojte sa!“, tak nám teraz František prišiel povedať „nezastavujte sa!“. A dodal: „Lebo, keď sa cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud.“ Toto dokonca nemal ani v pôvodne napísanom príhovore a povedal to z voleja.
A u jezuitov šiel ešte ďalej. Varoval pred ideológiou návratu. Hovoril o boľavom mieste cirkvi v týchto časoch. „Pokušenie vrátiť sa späť. Týmto dnes trpí cirkev... Bojíme sa života... Bojíme sa slobody...“ Myslím si, že pod tým pokušením návratu mal na mysli predovšetkým mentalitu triumfálnej cirkvi koketujúcej s mocnými tohto sveta. A tolerujúcej im, aby zneužívali slová, ktoré by sa mali chrániť ako sväté. Stretnutie so Židmi nám malo pripomenúť, kam môže takzvane „kresťanskú krajinu“ takéto pokušenie až doviesť. Tiež povedal, že toto nie je problém celej cirkvi, ale špecificky niektorých krajín. Aj preto bol práve tu, a predtým i v Budapešti, lebo ideológia návratu je v tejto dobe náš problém. Na Západe čelí cirkev iným pokušeniam.
Mohol to všetko, samozrejme, povedať aj inde. Napríklad, na námestí svätého Petra. Ale tak ako slová: „Na obnovu dôstojnosti potrebujeme prejsť̌ od predsudkov k dialógu, od uzavretia k integrácii,“ zazneli na Luníku IX. oveľa silnejšie tam (pretože práve toto miesto je svojím charakterom a minulosťou symbolom), tak je i posolstvo Európe z jej srdca a cirkvi z miesta jej nedávneho príbehu statočnosti a nie veľkej schopnosti a vôle v ňom pokračovať veľmi silné.
Páči sa mi ten historický nadhľad, s ktorým sa František díva na svet i na Slovensko. A aj na našu cirkev. Ale natíska sa mi aj kacírska myšlienka. Trochu mi ju posilnila včerajšia audiencia, na ktorej pápež hodnotil celú návštevu. Veľmi, až priveľmi nadšene. Niežeby sa v niečom podstatnom mýlil. Ani, žeby nemal dobré informácie. Ale nie som si istý, či nečaká od nás viac, ako sme tu, v Karpatskej kotline, pripravení naozaj urobiť. Bolo iste úžasným gestom, keď v Šaštíne zrežíroval situáciu tak, že Bezák a naši biskupi stáli akoby v jednom šíku. Ale my vieme: samotný problém to nevyriešilo. A neviem, či má František pripravený ďalší ťah, ktorým by sa tento problém, i mnoho ďalších, vyriešili. Lebo my ho tu pripravený sotva máme. Uvidíme.
Jeden náš spoločný, veľmi radikálny priateľ, keď som mu pred pár dňami zavolal, a pýtal sa ho, ako naňho táto návšteva zapôsobila, odpovedal stručne: „No, neprišiel sem urobiť revolúciu,“ a po pomerne dlhej odmlke ešte dodal: „Ale je to chlap.“ Myslím si, že rozumiem, čo tým chcel povedať ten náš kamarát, ale aj pápež. Toto samozrejme nie je nič, čo by znižovalo zásluhy tisícov statočných žien, často silnejších ako mužov. Je to hovorová metafora, na ktorú sa iste neurazia. A určite jej budú rozumieť. Potrebujeme chlapskejšiu spoločnosť. I chlapskejšiu cirkev. Takú, aký je vo svojej ľudskej podstate práve Bergoglio. Možno nám potreboval ukázať práve to.